Aramejci - \"západosemitskí bratranci Izraela\"

Svätá zem

NÁPIS KRÁĽA KULAMUWA Z MESTSKÉHO ARAMEJSKÉHO ŠTÁTU SAM’AL, DATOVANÝ DO 9. ST. PRED N. L., NAPÍSANÝ EŠTE PO FENICKY V MIESTNOM ARAMEJSKOM NÁREČÍ

(VORDERASIATISCHES MUSEUM, BERLÍN)

ARAMEJCI

– „západosemitskí bratranci Izraela“

▼ SÝRSKO-CHETITSKÝ CHRÁM AIN DARE V SEVERNEJ SÝRII. PODĽA NIEKTORÝCH ARCHEOLÓGOV MAL SPOLOČNÉ ČRTY SO ŠALAMÚNOVÝM CHRÁMOM V JERUZALEME. V

autor | EVA

ŤUCHOVÁ foto | z archívu autora a SAHI

A

ramejci patria ešte stále k nedostatočne prebádaným národom. Podľa písomných prameňov predstavujú skoro neznámu kultúru ľudí, žijúcich usadlým alebo polousadlým spôsobom na okraji úrodného polmesiaca. Najnovšie výskumy dokladajú, že ide o skupiny západosemitských kočovných kmeňov, ktorých okrem rovnakej etnickej identity spájal aj spoločný jazyk – aramejčina. Ich pôvod je sporný. Môžu predstavovať potomkov pastierov, ktorí žili na okraji sýrskej púšte, alebo potomkov západosemitských obyvateľov Sýrie, tzv. Achlamú. Nomádske kmene Aramejcov sa objavujú v severnej Mezopotámii už od konca 3. tisícročia pred n. l. Postupne sa rozširujú do oblasti južnej Mezopotámie. Príchod kočovníkov sa nezaobišiel bez mnohých konfliktov s asýrskym, babylonským

36 | HISTORICKÁ REVUE

▼

Nenápadný národ, prichádzajúci z púšte, mení charakter mezopotámskej civilizácie. Nielen jej, išlo o etnikum, ktoré malo čo-to do činenia aj s územím Palestíny. V nasledujúcich riadkoch vám predstavíme Aramejcov aj v ich spojitosti so Svätou zemou.

po smrti posledného významného kráľa v stredoasýrskom období Tiglatpilesara I., a natrvalo sa tu usadzujú. Ešte počas svojej vlády zaznamenáva panovník v ríši časté vpády kočovníkov, nazývaných Aramája alebo Armája, ktorí v značnej miere dopomohli k oslabeniu mocnej Asýrie. Ich pomenovanie môžeme odvodiť od slova „aram“ s neobjasnenou etymológiou. V písomných prameňoch sa vyskytuje v rôznych jazykoch, avšak často v nejasnom význame. Najstaršie nálezy tohto slova pochádzajú z 3. tisícročia pred n. l., a to z archívov v severnej Mezopotámii, kde sa nachádza v spojitosti s inými slabikami. Napríklad po churitsky „Aramadal“ vyjadruje „Aram je silný“, alebo v arabskom jazyku znamená „krajinu s priehradami“. Aram predstavuje aj niekdajšie mesto, lokalizované v blízkosti rieky Diyala – prítoku do rieky Tigris. Na začiatku 1. tisícročia pred n. l. vytvárajú Aramejci početné kniežatstvá, každé s centrálnym sídlom svojho panovníka. Po ich rozsiahlom osídlení nachádzame stopy v celej oblasti horného toku rieky Tigris, eufratských prítokov riek Chábur a Belich až po Stredozemné more a taktiež v južnejších oblastiach rieky Eufrat až po pramene rieky Jordán. To zna-

mená, že až po hraničné priestory územia Palestíny. Výstavba obydlí vyniká svojou architektúrou, týkajúcou sa či už monumentálnych kamenných sôch a reliéfov – tzv. ortostatov, ktoré zdobia chrámy, zasvätené bohovi počasia, alebo nového architektonického štýlu hilani. Popritom sa nechávajú inšpirovať chetitskou, asýrskou, babylonskou aj fenickou kultúrou. Nadväzujú priateľské kontakty s okolitými štátmi, ktoré vzápätí preberajú ľahko zapamätateľnú reč Aramejcov. Aramejčina sa tak stáva v 1. tisícročí pred n. l. najpoužívanejším jazykom v západnej Ázii. Častejšie však Aramejci podnikali bojové výpravy, niekedy aj proti vlastným kniežatstvám, ak si chceli udržať svoju pozíciu. Mnohé útoky odrážali najmä tie aramejské a chaldejské kniežatstvá, ktoré Asýrčanom a neskôr aj Babylončanom stáli v ceste k ovládnutiu obchodných ciest k Stredozemnému moru alebo k Perzskému zálivu. Aramejcom sa pripisuje aj pustošenie mnohých miest v hornej Galilei na prelome 12. a 11. storočia pred n. l. Konflikty so susedným, postupne sa vytvárajúcim Izraelským kráľovstvom narastajú až od 10. storočia pred n. l. Vzájomná nesúdržnosť kráľovstiev a ich premenlivá politická inklinácia k okolitým veľmociam zapríčinila zánik významu a vplyvu Aramejcov v Mezopotámii, respektíve znamenala začlenenie kráľovstiev do Novoasýrskej ríše v 9. storočí pred n. l. Niektoré si udržali postavenie do 8. storočia pred n. l. Výhodne situované ara-

mejské paláce tak zaberajú a ďalej využívajú Asýrčania. Napriek tomu aramejský jazyk naďalej konkuruje akkadskej reči, egyptčine a iným jazykom.

SEMITI

Pred aj po príchode Aramejcov lákalo územie úrodného polmesiaca v približne rovnakých časových intervaloch viaceré semitské polokočovné národy. Mnohé, podobne ako Aramejci, si presadili svoju moc vytvorením menších či väčších kráľovstiev. Ako príklad môžeme uviesť semitský národ Feničanov, známych moreplavcov, ktorých vplyv v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l. siahal v širokej oblasti celého Stredozemného mora. Podobne to bolo aj so založením Izraelského kráľovstva v tzv. „Svätej zemi“. Sformovalo ho polokočovné semitské etnikum, ktoré podľa biblickej tradície pozostávalo z dvanástich kmeňov. Na rozdiel od aramejských, Izraelské kráľovstvo bolo jednotné so sídlom v Jeruzaleme (hlavným mestom od obdobia vlády kráľa Dávida). Odohralo sa to tiež na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. Rovnako aj samotný názov niektorých kmeňov a etník prežíval ešte dlhú dobu aj po ich zániku, alebo po asimilovaní sa s ostatnými etnikami. Prítomnosť Semitov v Mezopotámii predpokladáme na základe nájdených osobných mien semitského pôvodu už počas včasnodynastického obdobia (3. tisícročie pred n. l.). Prvým významným semitsky hovoriacim obyvateľstvom, ktoré

FIGÚRKA

KANAÁNSKEHO BOHA

EL

a izraelským obyvateľstvom, vďaka ktorému sa nám zachovali hodnotné správy, vypovedajúce o činnosti tejto etnickej skupiny.

PRÍCHOD ARAMEJCOV

Mezopotámski pisári v období od 14. do 11. storočia pred n. l. stotožňujú Aramejcov s názvom sťahujúceho sa kmeňa Achlamú. V skutočnosti však pravdepodobne tvorili len súčasť tohto veľkého sťahovania. O ich prenikaní zo sýrskych stepí do celej Sýrie a na územia pozdĺž rieky Eufrat ako prvý informuje v správach asýrsky kráľ Adad-nirari I. (1307 – 1275 pred n. l.). V 11. storočí pred n. l. využili Aramejci zmätok v Asýrii, ktorý nastal

ročník XXIII

HISTORICKÁ REVUE | 37

Aramejci – „západosemitskí bratranci Izraela“ sa usídlilo v severnej Babylonii v druhej hej polovici 3. tisícročia pred n. l., sú Akkadi. adi di. Ich názov je odvodený od mesta Akkad kad zá-zá – s dodnes neznámou presnou lokalizáBaciou. Podarilo sa im zjednotiť celú Ba ch h byloniu a po prvýkrát vytvoriť v rokoch 2340 – 2159 pred n. l. väčší štátny útvar. r. Pri zrode Akkadskej ríše stál semitský ký hodnostár a neskôr kráľ Sargon Akkaddský. V druhej polovici 3. tisícročia pred n.. l. l sem prichádza ďalší západosemitský kmeň meň – Amorejci – akkadsky Amurrum. Po páde áde III. dynastie z Uru dochádza k rozšíreniu niu dolí amorejskej moci, koncentrovanej v údolí stredného Eufratu. Zakladajú vlastné dynastie v Babylone, Larse, Isine, Šubatatcov Enlile či v Aššure. Pôsobenie Amorejcov v Mezopotámii nemalo dlhé trvaniee a v druhej polovici 2. tisícročia pred n. l. sa z tejto oblasti vytrácajú. Pravdepodobne bne sa presídlili do západnej Sýrie, kde v 14. tát. a 13. storočí pred n. l. vytvárajú svoj štát. Názov Amurru však medzi mezopotámmskymi pisármi pretrváva naďalej a oznanačuje západ. Podobne aj termín Akkad, ad, z ktorého sa v 1. tisícročí pred n. l. stáva áva literárne synonymum pre Babyloniu. Väčäčšie centrá semitských obyvateľov existotovali aj v syro-palestínskej oblasti, a to skukupina Kanaáncov, ďalej v Ugarite a v Eble ble počas doby bronzovej. S poslednou vlnou semitských prisťahovalcov – severoarabských kmeňov, nazývaných aj ako „púštni Arabi“, sa stretávame niekoľko storočí po Aramejcoch na území dnešnej Sýrie, Palestíny a v severnej časti Saudskej Arábie.

ARAMEJSKÉ KNIEŽATSTVÁ

Na konci 2. tisícročia pred n. l. pod náporom morských národov, ktoré zabránili medzinárodnému obchodovaniu medzi

38 | HISTORICKÁ REVUE

Áziou a Egyptom, a na základe ďalších udalostí ako hladomoru došlo v Mezopotámii k pádu veľkej Chetitskej ríše a k oslabeniu moci Asýrie, Babylonie a Egypta. Aramejským kmeňom to umožnilo usídliť sa vo vyľudnenom priestore pozdĺž Eufratu a na jeho prítokoch. Namiesto toho, aby sa spojili do jednotného štátu, podobne ako semitské kmene Izraelitov, vytvorili menšie početné koexistujúce kniežatstvá. Tieto kráľovstvá nazývali podľa mien svojich vládcov „Bít-...“ – „dom-meno panovníka“. Vyplýva to z rodového základu nomádov, kedy sa členovia nových štátov považovali za deti spoločného predka a kráľovstvo tak predstavovalo „rodinu toho a toho“. Medzi dôležité veľké aramejské kráľovstvá patria: Aram-Damaskus v južnej Sýrii, Bít-Bachiáni v severovýchodnej Sýrii, Bít-Agusi v severnej Sýrii, Bet-Zammani v juhovýchodnej Anatólii, Bít-Adini s hlavným mestom Til Barsip na hornom

▲ STÉLA Z MESTA

TEL DAN OPISUJE V ARAMEJČINE VÍŤAZSTVO ARAMEJSKÉHO KRÁĽA

HAZAELA ALEBO JEHO SYNA NAD IZRAELSKÝM A JUDSKÝM KRÁĽOVSTVOM. TAKTIEŽ ARCHEOLOGICKY DOKLADÁ EXISTENCIU KRÁĽA DÁVIDA, KTORÉHO MENO JE POUŽITÉ VO VÝRAZE „DOM DÁVIDA“.

▼ ODKRYTÉ RUINY GUZANY – HLAVNÉHO MESTA ARAMEJSKÉHO KNIEŽATSTVA BÍT-BACHIÁNI, NA DNEŠNOM TELL HALAFE V SEVEROVÝCHODNEJ SÝRII

4|2012

Svätá zem Eufrate, Hamat/Lu'aš v strednej Sýrii, Laqe – spolok niekoľkých aramejských kniežatstiev, napríkad Bít-Halupe pri strednom Eufrate, a niekoľko menších štátov v Babylonii (Puqútu, Hindáru, Gambúlu a iné). Veľké kráľovstva sa rozdeľovali ešte na množstvo mestských štátov (napríklad Sam’al, Guzana, Hamat – dnešná Hama a iné), ktoré naberali na význame v závislosti od svojej strategickej geografickej polohy. Najväčšie kniežatstvo Aram sa od 11. storočia pred n. l. a možno aj skôr rozprestieralo v južnej Sýrii. Zo západnej strany bolo ohraničené Antilibanonskými horami a údolím Beka. Hlavné centrum kráľovstva sídlilo v Damasku, preto sa v písomných prameňoch často označuje aj ako kráľovstvo Aram-Damask. Keďže na severe jeho moc eliminoval štát Hamat, jeho rozpínavosť sa orientovala južným smerom. Pretrvávajúce konflikty medzi Aramejcami a Izraelitmi začínajú od 9. storočia pred n. l., aj keď niektorí ich podľa Biblie datujú do skoršej doby podľa zmieneného izraelského víťazstva kráľa Dávida nad Aramejcami. Túto udalosť však nemáme čím iným podložiť a historický význam tejto informácie na základe Biblie je nerozhodný (zámena „Aram“ s „Edom“, absencia zmienky o Dávidovej nadvláde nad Damaskom v Prvej knihe kráľov 11, 23-25a atď.). Po rozdelení Izraelského kráľovstva na dve menšie súperiace štáty Izrael a Judeu prevzali Aramejci z Damasku kontrolu nielen nad južnou Sýriou, ale aj nad Palestínou a Transjordánskom. Už v 9. storočí pred n. l. si začal Damask pod vládou Ben-Hadada I. (z aramejčiny BarHadad, to znamená „syn boha Hadada“) v severnej izraelskej provincii uplatňovať svoje nároky, ktoré sa nepáčili jej vládcovi Omriovi (876 – 869 pred n. l.). Izraelský nástupca Achab zmenil taktiku a pridal sa v roku 853 pred n. l. ku koalícii „dvanástich kráľov“ zo syro-palestínskej oblasti, ktorá viedla odboj proti asýrskemu vládcovi Salmanassarovi III. Na jej čele stál kráľ Damasku Hadad-ezer (Adadidri), ktorý postavil v Karkare nad Orontom v severozápadnej Sýrii do boja „1 200 kočov, 2 000 nôh (to znamená 1 000 pešiakov) a 1 200 jazdcov“. Ako druhý mocný súper hneď po ňom nasledoval Urhilina – kráľ aramejského mestského štátu Hamat. Spojencom sa podarilo zahnať Asýrčanov, ktorí sa na začiatku 9. storočia pred n. l. stabilizovali a zaujali opäť hlavné postavenie v Mezopotámii. Počas vlády ďalšieho aramejského kráľa Hazaela

ročník XXIII

(842 – 796 pred n. l.) kniežatstvo AramDamask dosiahlo najväčší rozmach. Podľa informácie z biblických textov, ktorú potvrdil aramejský nápis na stéle z Tel Dan v severnom Izraeli, vieme, že Hazael (alebo jeho syn) viedol úspešnú vojnu v RámotGileáde proti izraelskému a judskému kráľovi. Po víťazstve a odrazení asýrskych útokov zabral izraelské územie východne od Jordánu a zaútočil na Jeruzalem. Zničil filištínske mesto Gát (dnešné Tell esSafi), čo je podložené aj archeologickými výskumami. Judský kráľ Joáš mal darovaním bohatstva z kráľovského paláca zabrániť ďalšiemu Hazaelovmu pustošeniu Judey. Stopy po tomto významnom aramejskom panovníkovi nachádzame až v egejskej oblasti (nápis na bronzovom konskom postroji). Ďalšie informácie v aramejčine o Arame môžeme rekonštruovať zo stély nájdenej v Tell Afise pri dnešnom Aleppe, ktorá pravdepodobne vypovedá o víťazstve Zakkura, kráľa Hamatu a Lu’ašu, nad aramejsko-anatolskou koalíciou, vedenou kráľom Ben Hadadom III., synom Hazaela. V 8. storočí pred n. l. za vlády posledného aramejského kráľa Rezina sa kráľovstvo dostalo pod nadvládu asýrskeho panovníka Tiglatpilesara III. Pretrvalo do roku 732 pred n. l., kedy asýrsky kráľ nadobro zabral Aram. Podľa Biblie Rezin uzavrel s izraelským kráľom Pekahom spojenectvo proti kráľovi z Judey Achazovi.

Ten požiadal o pomoc Tiglatpilesara III., ktorý vzápätí dobyl Damask, popravil Rezina a deportoval Aramejcov do jordánskeho Keraku. Taktiež obsadil Izrael a, ako mali asýrski králi vo zvyku, aby zabránili povstaniam a upevnili svoju moc, presťahoval obyvateľov do povodia rieky Gozan (podľa Prvej knihy Paralipomenon, 5. kapitola). To by mohlo súvisieť s okolím mesta Guzana – dnešný Tell Halaf, o ktorom sme čitateľov informovali v HR 3/2011. Toto miesto si pre deportáciu Izraelitov podľa Druhej knihy kráľov, 18. kapitola vybral aj kráľ Sargon II. (721 – 705 pred n. l.) po dobytí Samárie. Zatiaľ neboli jednoznačne preukázané stopy o tomto presídlení. Kniežatstvo Bít-Bachiáni sa rozkladalo v povodí rieky Chábur v severovýchodnej Sýrii. Prví Aramejci sem prišli približne v 12. storočí pred n. l. Centrum kráľovstva tvorila už spomínaná Guzana. Vládu pravdepodobne prvého guzanského kráľa Hadiana a jeho syna Kaparu datujeme podľa písomných prameňov do prvej polovice 10. storočia pred n. l. Samostatnosť kráľovstva vydržala do vlády asýrskeho panovníka Adad-nirariho II. (911 – 891 pred n. l.). Od tejto doby museli aramejskí králi, počnúc Abi-Salámom, synom Bachiániho, platiť Asýrskej ríši poplatky až do jej zániku. Ako posledného vazala mesta Guzana máme doloženého Nabu-maršarri-usura z roku 610 pred n. l.

ZLOMOK BAZALTOVÉHO RELIÉFU S VYOBRAZENÍM

BARRÁKIBA SAM’ALU SPOLU

KRÁĽA ZO

S ARAMEJSKÝM NÁPISOM, KTORÝ SPREVÁDZAJÚ BOŽSKÉ SYMBOLY V HORNEJ ČASTI.

DATOVANÝ JE PRIBLIŽNE DO

730 PRED (VORDER-

ROKU N. L.

ASIATISCHES

MUSEUM, BERLÍN)

HISTORICKÁ REVUE | 39

Aramejci – „západosemitskí bratranci Izraela“

Svätá zem

▲ PEČAŤ S ARAMEJSKÝM NÁPISOM, OBJAVENÁ V JERUZALEME dvaspoluhláskovej fenickej abecedy sa v 1. tisícročí pred n. l. vyvinulo okrem miestnej formy gréckeho písma aj aramejské. Niektoré aramejské kmene po príchode do Mezopotámie podľahli na krátky čas akkadskému jazyku a písmu. Netrvalo však dlho a výhodný abecedný systém písania, ktorý sa medzičasom ustálil na formu kurzívy, písanej v smere sprava doľava, prevzali aj okolité národy od Egypta, cez Palestínu, Sýriu, Anatóliu, Mezopotámiu až po Perziu. Zaoblené tvary písmen tak mohli pisári zaznamenávať štetcom alebo perom na kameň, ostraky, ale

aj na kožu, pergamen a iný organický materiál, podobný papieru. Do určitej miery to môže vysvetľovať aj absenciu písomných prameňov o obchode v tomto období, keďže tu Aramejci prevzali moc a informácie zachytávali na rýchlo sa rozkladajúcom materiáli. Prvé fenicko-aramejské nápisy máme zachytené už v 10. storočí pred n. l. a samostatné aramejské od 8. storočia pred n. l. na stélach v spomínanom aramejskom štáte Sam’al. V Perzskej ríši, počas vlády Achajmenovcov, sa tzv. ríšska aramejčina stáva oficiálnym dorozumievacím jazykom. Neskôr sa delí na západoaramejskú vetvu (samaritánska aramejčina, kresťanskopalestínska aramejčina, nabatejčina, palmýrsky jazyk, židovská aramejčina – kumránske texty, nápisy z Jeruzalemu a iné) a východoaramejskú vetvu (sýrsky, mandejský jazyk a aramejčina babylonského Talmudu). Masové používanie aramejčiny zastavil až príchod Arabov v 7. – 8. storočí n. l. Tento jazyk však nezanikol a pretrval až do súčasnosti. Z klasickej aramejčiny sa v priebehu niekoľkých storočí vyvinula

dnešná tzv. novoaramejčina, ktorou hovorí približne pol milióna ľudí v Sýrii, Izraeli, Iráne, Iraku, Libanone a v Turecku. V blízkosti hlavného sýrskeho mesta Damask žije v mestečku Maalule cca 18-tisíc aramejsky hovoriacich Sýrčanov. Na svoju reč sú hrdí nielen ľudia s kresťanskou vierou, ale aj niektorí moslimovia, ktorí ešte nezabudli reč svojho proroka Ježiša. Mnohé aramejské výrazy nachádzame v modernej hebrejčine. Na význam aramejského jazyka v období Ježiša Krista nám poukazuje aj pred pár mesiacmi objavený nález starovekej pečate s aramejským nápisom. Izraelskí archeológovia našli v Jeruzaleme v blízkosti Múru nárekov 2 000 rokov staré pečatidlo z vypálenej hliny, ktoré obsahuje aramejské slová „Daka Leja“, čo v preklade znamená „čistý pre Boha“. Formulka nám prezrádza, že objekt, ktorý bol touto pečaťou označený, prešiel akousi rituálnou očistou a mohol sa používať v Chráme. Takýto ojedinelý druh nálezu predstavuje okrem iného priamy doklad činnosti v židovskom Chráme počas druhochrámového obdobia.

MAPA LUVIJSKO-ARAMEJSKÝCH KNIEŽATSTIEV

▼

O niečo dlhšiu samostatnosť malo kniežatstvo Bít-Agusi, v ktorom dynastia Agusi vládla od roku 870 do 740 pred n. l. Okrem hlavného mesta Arpád, ktoré ležalo blízko dnešného Aleppa, zahŕňalo aj iné mocnosti. Patrí sem napríklad mesto Ain Dara, ktoré bolo významné ešte počas neskorej fázy Chetitskej ríše. Plateniu asýrskeho tribútu sa nevyhol ani prvý kráľ Agusi či jeho syn. Až aramejský kráľ Mati’ilu uzavrel dohodu s kráľom Aššur-nirarim V. Jej trvanie však dlho nevydržalo, keďže sa Mati’ilu spojil s Urartami. Nasledovala porážka aramejského kráľa v bitke proti Tiglatpilesarovi III. a po trojročnom obliehaní hlavného mesta sa Bít-Agusi stalo asýrskou provinciou. Najstaršie aramejské písomné pamiatky nám zanechal mestský štát Sam’al, a to v podobe veľkého nápisu kráľa Kulamuwa (840/835 – 815/810 pred n. l.), ktorý je písaný ešte fenickým písmom, a niekoľkých textov v miestnom aramejskom nárečí. Tento najsevernejší mestský štát Aramejcov, tiež označovaARAMEJSKÁ

ABECEDA

40 | HISTORICKÁ REVUE

ný ako Yu’addi, sa nachádzal v juhovýchodnom Turecku – v dnešnom Zincirli. Jeho vznik môžeme datovať od konca 10. storočia pred n. l., kedy kočovné kmene prebrali moc nad tu sídliacimi Luvijcami a nad obyvateľstvom, ktoré kedysi obývalo Chetitskú ríšu. Sam’al tvoril politické centrum aramejského kniežatstva BítGabbári. Svoju nadvládu sa miestnym kráľom podarilo udržať až do neúspešného boja aramejského kráľa Hayyáa proti silnému protivníkovi Salmanassarovi III. v roku 858 pred n. l. Od tejto doby, s výnimkou krátkodobých úspešných pokusov oslobodiť sa spod asýrskeho vplyvu, bol Sam’al proasýrsky až do vlády posledného panovníka Barrákiba (713 pred n. l.). Aramejci si napriek asýrskej prevahe za-

chovali politickú a hospodársku nezávislosť. Stavebné rozšírenie a obnovenie sam’alského paláca v závere existencie kniežatstva sú toho dôkazom. Za vlády Sargona II. (721 – 705 pred n. l.) mestský štát Sam’al pretrváva už ako významná asýrska provincia až do zániku Asýrskej ríše. Nespokojní s asýrskou nadvládou boli nielen Aramejci a Izraeliti, ktorí viedli mnohé útočné alebo obranné vojny, ale aj iné národy ako Elamiti, Chaldejci, arabské kmene a Babylončania. Od roku 652 pred n. l. sa pokúšali napadnúť Asýriu. Paradoxne na čele tejto koalície stál dosadený babylonský kráľ Šamaš-šuma-ukín – nevlastný brat asýrskeho kráľa Aššurbanipala. Ich pokus zbaviť sa vazalstva však stroskotal a o pár rokov padol aj Babylon.

ARAMEJČINA

1. tisícročie pred n. l. je charakteristické nielen masovým používaním zdokonalenej techniky kalenia železa, ale hlavne rozšírením hláskového písma. Najstaršiu alfabetickú abecedu máme zachytenú už v polovici 2. tisícročia pred n. l., a to v tridsaťdvaznakovom protosinajskom písme, ktoré vytvorili Semiti, a v ugaritskom písme. Uplatnenie si našlo aj v protokanaánskom a vo fenickom písme. Z dvadsať-

4|2012

ARAMEJSKÍ bohovia HADAD – totožný so sumerským Iškurom a akkadským Adadom. Bol bohom dažďa, búrky a úrody. Predstavoval najvyššieho boha, uctievaného nielen v aramejských kráľovstvách, ale na celom Prednom východe. Na reliéfoch je zobrazený s čiapkou, zdobenou párom rohov, alebo vytvorenou z parohov – charakteristického symbolu bohov. ŠAMAŠ – slnečný boh. Pravdepodobne zastával dôležitú úlohu v oblasti právnych rozhodnutí. Po sumersky sa nazýval Utu. Jeden z najvyšších asýrskych a babylonských bohov. Sumeri pred ním uprednostňovali mesačného boha. Aramejci pre jeho stvárnenie často používali okrídlené slnko. RAŠAP, eventuálne Arqu-Rašap, Rešef – boh vojny. Bol totožný so severoarabským bohom Ruda. Nepatril k tradičným najvyšším bohom. Kanaánsky boh REŠEF – boh moru a podsvetia. Bol rozšírený najmä v Ugarite a aj medzi Aramejcami. Medzi jeho atribúty patrí štít a kyjak, prípadne zvieratá – sup a gazela. Taktiež ho môžeme spájať s vlastnosťami akkadskej bohyne Ištar (po sumersky Inanna), ktorá bola uctievaná ako bohyňa lásky a vojny už v starobabylonskom období. Jej symbolom od druhej polovice 2. tisícročia pred n. l. bola osemcípa hviezda. KUBABA – bohyňa, uctievaná v severnej Sýrii a v juhovýchodnej Anatólii v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l. Umelci ju znázorňovali s vysokou valcovitou pokrývkou

ročník XXIII

hlavy, so zrkadlom a s granátovým jablkom v ruke. Niekedy ju sprevádzal lev. Medzi Churitmi je známa ako bohyňa Kebat alebo Hebat – „matka bohov“ alebo „matka všetkého živého“. EL – samostatné aramejské božstvo, vyskytujúce sa v aramejskom štáte Sam’al. Medzi symbolmi bohov sa mu pripisuje znak dvojitej tváre. El predstavoval najvyššieho boha v ugaritskom panteóne. Jeho meno má v semitskom jazyku všeobecný význam „boh“. Pôsobil však ako najvyššie udomácnené božstvo už v 2. tisícročí pred n. l. v Levante. Taktiež predstavoval hlavného boha, chápaného ako stvoriteľa a otca ľudstva medzi Kanaáncami, Feničanmi a Hebrejcami. RÁKIB-EL – „kočiš, ten kto vedie voz boha El“ – lokálny boh a ochranný boh kráľa v Sam’ale. Pre schematické znázornenie Rákib-Ela sa používal záprah. BA’AL – HARRAN – mesačný boh, „pán mesta Harran“. V Harrane sa nachádzalo nadregionálne centrum mesačného kultu – boha Sína (sumersky Nanna), ktoré sa rozprestieralo na území dnešného juhovýchodného Turecka. Charakteristickým symbolom mesačného božstva bol vodorovný kosákovitý mesiac opísaný v disku. Severozápadné semitské meno Ba’al pôvodne slúžilo k označeniu „vlastníka“, „pána“ alebo „boha“, preto sa spája najmä s patrónmi miest. V niektorých textoch zastáva úlohu boha Hadada. BA’AL – SEMED – „boh dvojzáprahu“, eventuálne „boh dvojitého kyjaku“. Predstavuje lokálne severozápadné semitské božstvo a ochranné božstvo kráľa Gabbára v aramejskom štáte Sam’al.

HISTORICKÁ REVUE | 41