Sväté písmo ako duša teológie Editor Miloš Lichner SJ
Dobrá kniha Trnava 2015
© Teologická fakulta Trnavskej univerzity, 2015
Trnavská univerzita v Trnave, Teologická fakulta Kostolná 1, P. O. Box 173 814 99 Bratislava tel.: +421 2/52 77 54 10 e-mail:
[email protected] www.tftu.sk
Editor: doc. ThLic. Mgr. Miloš Lichner SJ, D.Th. Vedeckí recenzenti: prof. ThDr. Anton Adam, PhD. Mgr. Marcela Andoková, PhD. Dr. René Balák, PhD. doc. Dr. theol. Gloria Brausteiner, PhD. prof. ThDr. Ladislav Csontos SJ, PhD. ThDr. Ľubomír Hlad, PhD. Mgr. Róbert Horka, PhD. Mgr. Matúš Imrich ThDr. Ing. Jozef Jančovič, PhD. doc. ThDr. Mária Kardis, PhD. doc. ThDr. Jozef Kyselica SJ, PhD. doc. ThLic. Mgr. Miloš Lichner SJ, D.Th. prof. ThDr. Marek Petro, PhD. prof. ThDr. Gabriel Ragan, PhD. Dr. Jozef Tiňo prof. ThDr. František Trstenský, PhD. doc. ThDr. Martin Uháľ, PhD.
Prvé vydanie
ISBN 978–80–7141–958–7
Obsah
doc. ThLic. Mgr. Miloš Lichner SJ, D.Th. Úvodné slovo editora . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 ThDr. Lucia Hidvéghyová, PhD. Biblia a židovsko-kresťanské vzťahy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 ThDr. Ing. Jozef Jančovič, PhD. Dominus quasi vir pugnator (Ex 15,3) Adekvátna hermeneutika Pánovej vojny v Písme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 23 Juraj Feník, S.T.D. Nebyť na ťarchu Metafora z Prvého listu Solúnčanom ako podnet pre spiritualitu . . . . . . . . . . . . . 47 doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD. Proces zostavenia novozákonného biblického kánonu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 ThDr. Marián Chovanec Vývoj katolíckej exegézy v 20. storočí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67 Mgr. Marcela Andoková, PhD. Ut abscondendo quaerentibus gratiorem faceret veritatem Prínos Tyconiovho diela Liber regularum v kontexte kresťanskej exegézy a hermeneutiky 4. storočia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 79 Mgr. Róbert Horka, PhD. Parabola ako styčný bod medzi biblickým a pohanským antickým textom v Augustínovom Komentári ku Prológu Jánovho evanjelia . . . . . . . . . . . . . . . . . 91 prof. ThLic. PhDr. Juraj Dolinský SJ, PhD. Biblia – prameň mníšskej spirituality Biblia, kniha mnícha . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 101 prof. ThDr. Jozef Krupa, PhD. Akceptovanie predstaviteľov Tradície pri interpretácii Biblie v dielach Martina Luthera a Jána Kalvína . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 123
prof. ThDr. Anton Adam, PhD. Kristológia a Kristus vo Svätom písme . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 143 doc. Dr. theol. Gloria Braunsteiner, PhD. Henri de Lubac a výklad Božieho slova . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 159 Dr. Vladimír Juhás, PhD. Biblia a teológia Princípy teologickej práce s biblickým textom podľa G. O’Collinsa . . . . . . . . . 169 ThLic. Martin Mihalik, M.A. Tajomstvo zjavenia Božieho mena Teologická metodológia na pomedzí filozofie a biblickej interpretácie . . . . . . . 179 prof. ThDr. Jozef Jurko, PhD. Sväté písmo na Druhom vatikánskom koncile. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 199 ThLic. Anton Ziolkovský, PhD. Vzťah Svätého písma a Tradície v dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum. . . . . . . . 209 Branislav Kuljovský, MA, STL Metóda biblickej interpretácie u Josepha Ratzingera . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 217 doc. ThDr. Ing. Inocent-Mária Vladimír Szanisló OP, PhD. Je možná morálna teológia bez ukotvenia vo Svätom písme? Hľadanie možnosti zblíženia teologickej a filozofickej etiky pri pokuse o jej výraznejší dosah na formáciu sekulárneho sociálneho prostredia . . . . . . . . 237 ThDr. Ing. Vladimír Thurzo, PhD. Biblický základ ontologického „dobra dieťaťa“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 255 doc. ThDr. Branislav Kľuska, PhD. Písmo ako „duša“ katechézy Podoby a výzvy súčasnej biblickej katechézy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 273 doc. ThDr. Jozef Kyselica SJ, PhD. Božie slovo v rodine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 291 prof. ThDr. Ladislav Csontos SJ, PhD. Sväté písmo ako prameň spirituality pre rozvedených katolíkov, ktorí žijú v stave, čo im neumožňuje prijímať sviatosti. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 313
Biblický základ ontologického „dobra dieťaťa“ VLADIMÍR THURZO
Abstrakt: Sväté písmo, najmä Starý zákon, podáva jasné svedectvo o tom, že dieťa je dobro. Splodenie nového života je pokladané za vznešenú vec, a preto je pochopiteľné, že náuka o ľudskom plodení je prítomná na viacerých miestach, z ktorých, ako z kameňov v mozaike, sa postupne vyskladá celkový obraz. V konečnom dôsledku celý Starý zákon je nasmerovaný k narodeniu konkrétneho dieťaťa – Mesiáša. Emblematickým je z tohto hľadiska prípad Abraháma. U neho jasne vidíme, že úkon plodenia presahuje čisto ľudský horizont a nadobúda kontúry transcendentnosti. Splodenie nového človeka môžeme na príklade Abraháma vnímať ako úkon viery v Boha a v realizáciu jeho prisľúbení, ktoré siahajú až do večnosti. Sväté písmo predstavuje dieťa ako dar, ktorý má nesmiernu hodnotu a dôstojnosť, vyplývajúce najmä zo skutočnosti, že človek je stvorený na Boží obraz a podobu. Kľúčové slová: dobro dieťaťa, ľudské plodenie, Abrahám, synovstvo, otcovstvo, osobná dôstojnosť človeka, dar dieťaťa
Úvod Termín bonum prolis, „dobro dieťaťa“, pochádza z náuky sv. Augustína o manželstve. Svätý Augustín vymenúva tri základné dobrá, na ktoré je zamerané manželstvo: fides, proles, sacramentum.1 Náuka o dobrách manželstva sa stala univerzálnym dedičstvom teologickej tradície a až do dnešných dní sa pokladá za platnú. Aj Druhý vatikánsky koncil v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes (č. 48 a 50) opakovane spomína, že manželstvo je vo svojej podstate zamerané na plodenie a výchovu detí. Dobro dieťaťa je teda prirodzeným cieľom manželstva. Manželstvo, ako prirodzená inštitúcia, ktorej autorom je Boh, je vo svojej podstate zacielené na dobrá v ontologickom poriadku. Na nasledujúcich stranách chceme predstaviť niekoľko miest zo Starého zákona, ktoré z rôznych pohľadov poukazujú na potomstvo ako na jedno z najväčších ľudských dobier. Začiatok nového ľudského života nastáva prostredníctvom prokreácie. Prokreácia je najsprávnejší termín, pretože podľa učenia Cirkvi ide o nerozlučiteľnú spo1
Porov. SV. AUGUSTÍN: De Genesi ad litteram libri duodecim. Liber. IX, caput. 7, n. 12. http://www.augustinus.it/latino/genesi_lettera/index2.htm
255
VLADIMÍR THURZO
luprácu medzi ľudským plodením a Božím stvorením. Vďaka prokreácii rodičia, muž a žena, majú účasť na zrode nového človeka, „jednoty duše a tela“2. Prokreácia je úkon osobno-telesný, je to uplatnenie moci, ktorú dal Boh rodičom, a vníma sa ako osobný vzťah medzi Bohom a ľudským „my“. Karl Jaspers to vyjadril slovami: „Dať šancu Božej prozreteľnosti.“ Ide o božsko-osobnú odpoveď na ľudsko-osobný úkon. Splodenie dieťaťa je transcendentný úkon, pretože muža a ženu presahuje po všetkých stránkach a rodičia nemôžu autonómne disponovať životom dieťaťa. Dieťa príde na svet ako dôsledok ich skutkov, ale nie ako ich bezprostredný výsledok, pretože causa prima každého nového života je Boh. V prípade ľudského plodenia sa veľmi jasne napĺňa zákon, ktorý do istej miery platí všeobecne pri ľudskom konaní: človek nie je absolútnym pánom nad svojimi činmi, pretože už v momente vykonania nemá všetky dôsledky svojich skutkov pevne v rukách. Výsledok nie je nikdy presne taký, aký si on naplánoval. V záujme pravdy je veľmi dôležité zdôrazniť transcendentnosť prokreácie, pretože rodičia musia zaujať postoj ochoty a prijatia možného dieťaťa, ktoré ešte nepoznajú, a zároveň poslušnosti voči vznešenej a tajomnej iniciatíve Boha, ktorý stojí na počiatku každého ľudského života. Rodičia do úkonu plodenia vstupujú darovaním gamét, čo je materiálna substancia, z ktorej však nemôže vzniknúť duchovný oživujúci princíp – duša. Klasici túto otázku vyjadrovali spôsobom, že rodičia, pokiaľ ide o podstatu, dávajú svojmu dieťaťu matériu, ale nie formu. To však neznamená, že nie sú plnohodnotnými rodičmi osoby dieťaťa. Z ontologického hľadiska je osoba dieťaťa skutočne a v plnom zmysle slova ich. Keďže špecifický dôsledok formy je „formovanie“ bytia, čiže konfigurácia zvnútra, môžeme povedať, že ten istý princíp, ktorý je príčinou formy, aj priamo „formuje“ vznikajúce bytie. Ak to aplikujeme na ľudské plodenie, z ontologického hľadiska je „formovanie“ dieťaťa priamo úkonom Božím a rodičov sa týka iba nepriamo.3 Pri každom ľudskom plodení sú prítomné nasledujúce kauzálne väzby: skutok rodičov (causa seconda) pri formovaní tela a Boží zásah vzhľadom na tento skutok rodičov (causa prima), čiže Boží stvoriteľský úkon, ktorého výsledkom je stvorenie a vliatie duše. Boh tvorí dušu zodpovedajúcu telu, ktoré tým oživuje a dáva mu formu prislúchajúcu matérii, sprevádzajúc tak úkon plodenia rodičov. Otec a matka sú skutočne rodičmi dieťaťa. Stvorenie duše zo strany Božej je z časového hľadiska prirodzeným a nevyhnutným zavŕšením ich úkonu plodenia. Kauzalita každého z rodičov je parciálna a komplementárna voči kauzalite druhého rodiča. Dieťa nie je pôvodný plán rodičov, je to „projekt“ Boží, ktorému rodičia svojím konaním poskytnú službu. Skutočnosť, že rodičia majú moc a možnosť urobiť zodpovedné rozhodnutia vzhľadom na deti, neprotirečí tomu, že príchod dieťaťa
256
2
Gaudium et spes, č. 14. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 217.
3
Porov. CRUZ-CRUZ, J.: Amor y paternidad como ideales. In: CRUZ-CRUZ, J. (ed.): Metafísica de la familia. Pamplona : EUNSA, 1995, s. 125.
VLADIMÍR THURZO
na svet je v konečnom dôsledku Božím dielom, ku ktorému sa rodičia disponujú postojom služby životu.4 Navyše, stvoriteľský úkon Boží sa nekončí vliatím duše, v tom zmysle, že človek stvorený a poslaný do života je úplne autonómny vo svojej existencii. Každého Boh neustále udržiava v bytí. Ide o neustály úkon stvorenia nie v zmysle opakovania, ale aktualizáciou v plnosti Božieho stvoriteľského úkonu, ktorým Boh volá k bytiu každého jednotlivého človeka. Boh sa nikdy neopakuje, jeho úkon, ktorým sa Boh neustále daruje, je jedinečný, vždy nový čin lásky, ktorý tvorí a neustále dáva bytie neopakovateľnej ľudskej osobe.5
Plodenie ako úkon viery V dnešnej dobe sa zdôrazňuje slobodný charakter voľby pri rozhodovaní o splodení dieťaťa. Môže byť teda prekvapujúce tvrdenie, že plodenie je úkon viery. Plodenie by bolo možné pokladať za úkon viery veľmi povrchne v tom zmysle, že človek nemá veci pod kontrolou, že neraz sa rozhoduje s obavami, bázňou až strachom, ale zároveň s istou dávkou nádeje. Ide však o úkon viery vo význame oveľa hlbšom. Je to viera v život ako taký. Splodiť dieťa, nakoľko môžeme hovoriť o slobodnom úkone, je vyjadrením viery zo strany rodičov, že život neprežijú zbytočne. Život nemožno zdržať alebo zastaviť, napreduje aj bez ohľadu na rozhodnutia prežívajúceho subjektu. Človek mu však dáva zmysel. Komu ho možno venovať, zasvätiť? Kto je schopný oceniť nasadenie muža a ženy? Presvedčivú odpoveď na túto otázku môže dať dieťa. Každá iná odpoveď ponesie znaky a odraz tejto hlavnej a základnej.6 Je zrejmé, že nie je možné radikalizovať túto myšlienku tak, že by život človeka mal alebo strácal zmysel v striktnej závislosti od existencie potomstva. Otázku zmyslu je potrebné poňať viac z pohľadu subjektu, než toho, koho po sebe zanecháva. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že „človek – jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní“7. Tento princíp sa môže naplniť aj za okolností, keď manželstvo nie je obdarené potomstvom. Život strávený v sebaobetovaní druhému, v našom prípade manželovi alebo manželke, aj keď chýba potomstvo, možno prežiť spôsobom hodným dôstojnosti ľudskej osoby. Osobná dôstojnosť človeka si vo svojej podstate vyžaduje sebaobetovanie, ako spôsob existenciálneho nastavenia. Napriek výnimkám, ktoré sú žiaľ čoraz častejšie, riadna cesta, ktorou prejde väčšina mužov a žien, je manželstvo obdarované deťmi. Vzorovým príkladom postoja viery voči potomstvu je Abrahám. Pre Abraháma zrodenie syna bolo personifikáciou a zároveň podmienkou, aby sa mohli splniť všet4
Porov. ANGELINI, G.: Il figlio. Milano : Vita e pensiero, 1994, s. 187.
5
Porov. TORELLÓ, J. B.: La famiglia: personaggi & interpreti. Milano : Ares, 1997, s. 108.
6
Porov. ANGELINI, G.: Il figlio, s. 167.
7
Gaudium et spes, č. 24. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, s. 228.
257
VLADIMÍR THURZO
ky Božie prisľúbenia. Potomstvo pre neho znamenalo na jednej strane podmienku sine qua non, na druhej strane neuskutočniteľnú túžbu. Paradox Božej pedagogiky sa v postave Abraháma predstavuje v plnej sile. Abrahámov život sa bez potomstva javil ako nenaplnený projekt, ako plynutie času bez toho, že by videl jeho zmysel. Neistotu a utrpenie mu prinášal život bez potomstva najmä v konfrontácii s Božími prisľúbeniami: „Pán sa prihovoril vo videní Abramovi takto: »Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!« Abram odpovedal: »Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer.« A Abram pokračoval: »Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!«“ (Gn 15,1-3) Otázka syna je pre Abraháma kľúčová. Vníma ju nie ako jednu z viacerých, aj keď najdôležitejšiu, ale skôr ako tú, ktorá dáva zmysel všetkým ostatným. „Ale Pán mu povedal: »On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona.« Vyviedol ho von a povedal mu: »Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!« A uistil ho: »Také bude tvoje potomstvo!« Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.“ (Gn 15,4-6) Abrahám sa cez úkon viery v prísľub života stáva symbolom a vzorom veriaceho. Splodenie syna Izáka je pre neho naplnením Božích prísľubov. V Knihe Genezis 15,6 použité slovo „uveril“ v tvare perfekta vyjadruje trvácnosť, stálosť.8 Abrahám uveril v zmysle dôvery a spoľahnutia sa na Pána. Celkom sa podriadil Bohu, vložil do neho všetku dôveru, úplne sa dal Bohom viesť. V Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove.“ (Jn 8,39) Je to alúzia na Abrahámovu vieru. Kto sa vydáva za Abrahámovho syna, musí mať vieru ako on a nemožno sa stať jeho synom, ak nie skrze vieru. Abrahám je praotcom všetkých veriacich. Skrze vieru sa Abrahám stal otcom a prostredníctvom viery sa možno sťať jeho deťmi, čiže dedičmi prísľubov, ktoré Boh dal Abrahámovi a jeho pokoleniu. V Abrahámovi nachádzame veľmi úzke prepojenie medzi vierou a plodením. Vďaka viere sa stal otcom Izáka, keď už bol starý a jeho manželka Sára bola neplodná. A opakovane dostal svojho syna skrze vieru, keď bol ochotný obetovať ho Bohu. Opakovaný dar bol už definitívny. Príklad Abraháma zdôrazňuje skutočnosť, že práve skrze vieru sa ukazuje v pravde a ustanovuje večný vzťah s dieťaťom, ktorý sa naopak javí v Adamovi a v jeho potomstve ako veľmi krehký. Potomok je pre Abraháma predovšetkým túžba: nemožná a zároveň neodolateľná. Nemožnosť mať dieťa je neprekonateľnou prekážkou pri realizácii Božieho prísľubu, veľmi veľkej odmeny: „Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer.“ (Gn 15,2) Výraz „môj dom“ neznamená mŕtve dedičstvo ekonomického charakteru. Je to terminus technicus na označenie nielen rodiny, ale všetkého, čo patrilo do rozvetvenej Abrahámovej rodiny. Išlo o právomoc otca (pater familias) nad rodinnými príslušníkmi, sluhami a nájomníkmi a ich rodinami,
258
8
Porov. DUBOVSKÝ, P. (ed.): Genezis. Trnava : Dobrá kniha, 2008. s. 381.
VLADIMÍR THURZO
ako aj nad všetkým, čo tieto osoby vlastnili.9 Abrahám premieta hodnotu svojho života do pojmu „môj dom“ vo vyššie opísanom širšom zmysle. Prejavuje bolesť a sklamanie z toho, že nemá deti. Neprotiví sa Bohu, ani mu nezlorečí, ale nevie si predstaviť, ako sa môžu Božie prísľuby naplniť, ak nebude mať potomka. Syn Izák je pre Abraháma výsledkom úkonu viery, najväčším možným požehnaním, predpokladom a základom všetkých ostatných požehnaní, realizáciou a pokračovaním nádeje. Bez syna sa jeho život javí nenaplnený. Vedomie, že odíde bez potomka, ktorému by mohol odovzdať „svoj dom“, sa rovná strate motivácie. „Odísť“ bez syna pre neho prakticky znamená smrť, v tom zmysle, že skončí celý „jeho dom“. Napriek veľkému kultúrnemu a časovému odstupu od Abraháma možno konštatovať, že táto pravda o dieťati ako jednej zo základných hodnôt života je neustále aktuálna. Ak chýba potomstvo, človek stráca motiváciu a rezignuje na mnohé skutočnosti, ktoré sú bežnou súčasťou života: sporiť, stavať, kupovať, budovať, plánovať, jedným slovom, tvoriť budúcnosť. Isteže, život nespočíva len v týchto činnostiach, ale naopak ich absencia môže byť svedectvom o strate zmyslu.10 Človek celý život žije z veľkej nádeje a z rôznych malých nádejí, ktoré ho sprevádzajú.11 Nikdy ich predmet úplne nedosiahne a nebude dokonale vlastniť. A keď príde čas, že sa na obzore črtá prerušenie životnej púte, pocíti veľkú túžbu odovzdať niekomu tieto nádeje. Boh za noci vyviedol Abraháma von a ukázal mu hviezdnaté nebo s prisľúbením: „Také bude tvoje potomstvo.“ (Gn 15,5) Vzdialený a zároveň nedotknuteľný ako hviezdy na nebi, sa musel v tom momente zdať Abrahámovi Boží prísľub. Napriek tomu „uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15,6), kde spravodlivosť nie je vyjadrením morálnej povahy činu, ale správneho postoja voči Bohu.12 V porovnaní nesmierneho množstva hviezd na nebi s Božím prísľubom vidíme obraz veľkosti Božieho požehnania. Ako je hviezdnaté nebo vzdialené od zeme, také bude ohromné Božie požehnanie, ktoré má na Abraháma a cez Abraháma zostúpiť na celé ľudské pokolenie: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,3) Abrahámov potomok bude uskutočnením prísľubu a veľkého požehnania, ktoré Boh prisľúbil, a cez jeho potomstvo bude mať dosah na celú zem. Ku správnemu pochopeniu úkonu plodenia človek dospieva skrze univerzálny pohľad na život vo svetle kresťanskej antropológie. Človek nežije na zemi naveky, život nie je možné zdržať a neľútostne sa náhli smerom k večnosti. Pravý život je ten vo večnosti, za hranicou smrti, zaslúžený Kristom. Dieťa je symbolom pokračo9
Porov. DUBOVSKÝ, P.: Genezis, s. 383. „Dom otca sa skladal z priamych pokrvných príbuzných a rozvetvenej rodiny. K priamym pokrvným príbuzným patrili rodičia, slobodné deti, ženatí synovia, ich nevesty a deti. Rozvetvenú rodinu spájal otec, ak žil starý otec, tak on. Patril k nej otec a jeho manželky, jeho slobodné deti, jeho ženatí synovia a ich rodiny, jeho vnuci a ich rodiny, otroci a nájomníci a ich rodiny. Základná štruktúra patriarchálnej rodiny bola trojgeneračná. Najvyššiu autoritu mal otec (pater familias), ktorý mal zodpovednosť za všetkých členov domu, za ich ochranu, za zabezpečenie ich živobytia...“ (DUBOVSKÝ, P.: Genezis, s. 325.)
10
Porov. ANGELINI, G.: Il figlio, s. 96.
11
Porov. BENEDIKT XVI.: Encyklika Spe salvi. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2008, č. 39, s. 50.
12
Porov. DUBOVSKÝ, P.: Genezis, s. 385.
259
VLADIMÍR THURZO
vania života, sťaby pozemská realizácia túžby po večnosti. Preto je plodenie výrazom a uskutočnením viery v život v jeho najvyššej forme. Je zároveň úkonom viery v Boha a v jeho prísľuby, viery najmä v rozmere dôvery. Ak človek verí v posmrtný život, plodenie možno vnímať aj ako úkon, ktorý vyjadruje tento jeho existenciálny postoj. Plodenie je potom viac než len skutok s určitým cieľom, ktorým je dieťa. Vyjadruje hĺbku samotného bytia človeka, ktorý nie je schopný plnohodnotne žiť bez nádeje na večnosť. Je výrazom túžby, ktorú má každý ukrytú vo svojom najhlbšom vnútri.13 Michele Aramini vraví, že plodenie sa nezaraďuje medzi tie úkony, skrze ktoré človek niečo tvorí, ale skôr ako taký, ktorý samotnú osobu vyjadruje. Ak v každom ľudskom skutku je zmes zmyslu a cieľa, možno povedať, že plodenie je hraničným výrazom tých úkonov, ktoré viac poukazujú na zmysel než na dosiahnutý cieľ.14 Plodenie je vo veľkej miere výrazom zmyslu existencie človeka stvoreného pre večnosť.
Synovstvo – prvotný a transcendentný stav človeka Biologický princíp každého človeka spočíva v spojení mužských a ženských pohlavných buniek. Toto spojenie závisí od série ťažko kalkulovateľných udalostí a podmienok, vďaka ktorým môžeme povedať, že počatie konkrétneho človeka sa javí veľmi málo pravdepodobné, skôr ako výsledok náhody. Aj pre lekársku vedu je dodnes počiatok každého konkrétneho ľudského života zahalený tajomstvom. V prípade zvieraťa alebo rastliny táto nízka existenčná pravdepodobnosť nemá nijakú váhu, pretože každý exemplár je nahraditeľný a vzájomne zameniteľný s iným toho istého druhu. Ak ide o ľudskú bytosť, nenahraditeľnú, nezameniteľnú a jedinečnú, má však obrovský význam, pretože poukazuje na skutočnosť, že každý človek je výsledkom nie ľudského, ale presného Božieho plánu. Konkrétny človek je predmetom preferenčnej Božej lásky. Teraz si dovolíme krátku matematickú úvahu. Ak zoberieme do úvahy Božiu vševedúcnosť a všemohúcnosť, z ktorých vyplýva schopnosť stvoriť teoreticky nekonečný počet ľudí, potom sa dá povedať, že teoreticky možný počet ľudí, ktorí nikdy nebudú existovať, sa blíži k nekonečnu. Počet tých, ktorí existovali, jestvujú alebo budú jestvovať, je však konečný. Pomer počtu týchto druhých voči teoreticky nekonečnému počtu prvých sa potom v limite blíži k nule. Čiže aj pravdepodobnosť vzniku života konkrétneho ľudského jedinca sa v limite blíži k nule. Samozrejme, aj pravdepodobnosť vzniku života každého z nás sa blíži k nule, a teda môžeme hovoriť skôr o nepravdepodobnosti než o pravdepodobnosti vzniku konkrétneho života. Odpoveď na otázku prečo „ja“, a nie niekto iný, je práve v Božej preferenčnej láske.15
260
13
Porov. ANGELINI, G.: Il figlio, s. 96.
14
Porov. ARAMINI, M.: La procreazione assistita. Milano : Paoline, 1999, s. 230.
15
POROV. POLO, L.: Hombre como hijo. In: CRUZ-CRUZ, J. (ed.): Metafísica de la familia. Pamplona : EUNSA, 1995, s. 323.
VLADIMÍR THURZO
Na začiatku Knihy proroka Jeremiáša sa Boh veľmi sugestívne prihovára prorokovi: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa.“ (Jer 1,5) Dlhá prorocká kniha sa začína významným povolaním k službe. Skôr, než sa narodil, dokonca skôr, než sa počal v lone matky, mal Pán pripravený špecifický plán s jeho životom. Viacerí exegéti vysvetľujú túto pasáž v zmysle určitej predestinácie. Nejde však natoľko o predestináciu, akým by mali byť Jeremiášov život a služba, ale skôr o Božiu suverenitu v konfrontácii so slobodnou ľudskou vôľou.16 Nie je to len vševedúcnosť, ktorou Boh pozná všetkých ľudí pred ich počatím, ale poznanie podstatne a nerozlučiteľne spojené s láskou, ktorými hlboko pozná každého človeka a tým samým činom ho povoláva k životu. Nejde natoľko o predpoznanie, akým môže človek niečo poznať dopredu. Je to úkon Božej lásky voči konkrétnej ľudskej osobe, ktorý možno charakterizovať ako zvrchovane slobodnú voľbu voči človeku a potvrdenie jeho existencie. Boh skrze tento úkon poznania tvorí a povoláva k bytiu. Termín „poznať“ má nielen v tomto kontexte význam intímneho vniknutia do podstaty bytia, ktorý zo strany Boha je zároveň konštitutívnym úkonom.17 Prostredníctvom úkonu poznania a konštituovania ľudskej osoby vstupuje s ňou do vzťahu, ktorý je otcovsko-synovský. Analogicky, prostredníctvom úkonu splodenia dieťaťa sa konštituuje medzi biologickým otcom a dieťaťom otcovsko-synovský vzťah. Každé otcovstvo na nebi i na zemi pochádza od Boha Otca (Ef 3,15). Cez analógiu, na základe poznania vzťahu otec – syn, sa človek opatrne približuje k pochopeniu dosahu a významu vzťahu s Bohom Otcom. Hovoriť o Bohu na základe analógie samozrejme neznamená, že mu pripíšeme všetky vlastnosti ľudského otcovstva. Naopak, to veľké a pozitívne, čo vnímame na ľudskom otcovstve, je určite odrazom Božieho otcovstva, ostatné s istotou nie.18 Významným miestom na pochopenie biblického posolstva o dieťati je 139. žalm. Svätopisec vyzdvihuje úlohu Boha ako toho, ktorý je nielen na počiatku, ale aj naďalej aktívnym činiteľom vo vývoji dieťaťa. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu 16
Porov. XISTO, D.: Free Will and Choice : A Study of Jeremiah 1:5. https://www.ministrymagazine.org/archive/2012/05/free-will-and-choice:-a-study-of-jeremiah-1:5.
17
„V náboženskom poznaní všetko počína iniciatívou Boha. Prv než človek poznáva Boha, je poznaný Bohom. V tom je tajomstvo vyvolenia a opatery: Boh pozná Abraháma (Gn 18,19), pozná jeho ľud: »Iba vás som poznal zo všetkých národov zeme.« (Am 3,2) Boh pozná svojich prorokov už pred ich narodením (Jer 1,5) i všetkých, ktorých predurčil, aby mu boli adoptívnymi synmi (Rim 8,29; 1 Kor 13,12).“ (LÉON- DUFOUR, X. (ed.): Slovník biblickej teológie. Bratislava : Dobrá kniha, 1990, s. 951.)
18
Predovšetkým sv. Augustín zdôrazňuje, že toho, čo o Bohu môžeme povedať, je oveľa menej než toho, čo o ňom nevieme. Jeho asi najznámejší výrok je: „Si comprehendis non est Deus.“ (Sermo 52, 16: PL 38, 360.) Boh je pre Augustína svetlo, ale nie ako ostatné svetlá, „ale celkom inakšie, úplne odlišné od všetkého“ (Vyznania, VII, 10, 16).
261
VLADIMÍR THURZO
a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“ (Ž 139,13-16) Vo verši 13a variant slovesa qnh, ktoré prekladáme do slovenčiny ako „utvoril“, má v pôvodine význam „získať“ a druhotne aj „tvoriť“. V našom prípade je subjektom činnosti Boh (Jahve), takže je zrejmé, že jediný vhodný a správny význam je „stvoriť“. Nie však vo význame vyfabrikovať, vyprodukovať, ale splodiť v zmysle prokreácie. Žalmista prostredníctvom poetického jazyka odkazuje na moment počatia, ktoré sa uskutoční vďaka Božiemu zásahu. V nasledujúcom verši autor spraví ďalší významný krok a rozpozná Božiu intervenciu nielen pri počatí, ale aj počas nasledujúceho vývoja. Pre moderného čitateľa môže znieť zvláštne poetické sloveso „utkať“, ktoré sa vzťahuje na tehotenstvo. Ide o metaforu, ktorá sa vyskytuje napr. v Knihe Jób (10,11) a v Prísloviach (8,23) a opisuje obdobie medzi počatím a pôrodom. Boh vystupuje ako jediný, ktorý „utkáva“ život človeka. Žalmista teda vidí túto príčinnú súvislosť s Božím konaním nielen pri počatí, ale aj počas tehotenstva, akoby ľudskú bytosť, ktorá rastie v lone matky, Boh utkával na tkáčskom stave. Ide nielen o nádhernú symboliku, ale zároveň o veľmi realistický opis. Spojenie metafory s doslova biologickým rastom v konečnom dôsledku presvedčivo vyjadruje, že Božia činnosť sa neobmedzuje iba na počiatok, ale sprevádza človeka počas celého vývoja v materskom lone. Predstavuje ľudskú osobu ako výsledok Božieho tvorenia v období od počatia až po pôrod.19 Týmto spojením žalmista symbolicky vyjadruje myšlienku, že Boží a ľudský pôvod synovstva sú časovo navzájom zviazané. Z ontologického hľadiska má však Boh jednoznačne prednosť. Boh je nielen causa prima existencie každého človeka, ale aj pôvodca otcovstva, a to nielen pri počatí, ale aj počas jeho nasledujúceho vývoja. Božie otcovstvo má oproti ľudskému niečo navyše: rozmer spásonosnej večnosti.20 Žalmista poeticky vyjadruje kontemplatívnu prítomnosť Boha na počiatku a počas prenatálneho vývoja človeka, keď je ešte v štádiu substantia informe21, slovami: „Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený.“ (verš 16a) Kontem-
262
19
Porov. GARCÍA UREÑA, L.: Persona en el seno materno (Sal 139,13.15-16a). In: Scripta Theologica, roč. 42, 2010, č. 2, s. 315.
20
PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA: Biblia a morálka. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2009, č. 9, s. 47: „Časť Biblie, v ktorej sa hovorí najviac o Bohu Stvoriteľovi, je séria niektorých žalmov: napríklad 8; 19; 139; 145; 148. Žalmy ukazujú soteriologické pochopenie stvorenia, lebo vidia vzťah medzi Božou činnosťou v stvorení a činnosťou v dejinách spásy. Neopisujú stvorenie vedeckým jazykom, ale symbolickým; nepredstavujú ani vedecké úvahy o svete, ale vyjadrujú chválu Stvoriteľovi zo strany Izraela.“
21
Vulgáta vyjadruje tento nedokonalý stav človeka takto: Imperfectum meum viderunt oculi tui, et in libro tuo omnes scribentur.
VLADIMÍR THURZO
platívny postoj Boha je vyjadrený antropomorfizmom „tvoje oči ma videli“. Nedokonalý stav človeka (imperfectum meum) na počiatku opäť evokuje aktívnu účasť Boha počas celého raného štádia ľudskej osoby, od počatia po pôrod. Synovstvo je nielen prvotný stav človeka, ale aj dôležitý rozmer jeho vlastnej podstaty. Človek má mnoho spoločných čŕt s jedincami živočíšnej ríše. Ako ostatné živočíchy, v prvých rokoch života sa nachádza v stave, ktorý jemu samému neumožňuje biologické prežitie, mnoho nasledujúcich rokov má existenčnú potrebu iných jedincov toho istého druhu, ktorí mu nielen poskytnú výživu, ale naplnia jeho viaceré potreby. U človeka je potreba týchto jedincov väčšia ako u zvierat, čo súvisí s jeho dokonalosťou v porovnaní so zvyškom živočíšnej ríše. Dieťa je dlhú dobu závislé od iných ľudí, primárne a predovšetkým od svojich rodičov. Nepotrebuje dospieť iba biologicky, ale rovnako dôležitá je aj vyspelosť kultúrna alebo osobnostná. Synovstvo však, ako bytostný stav človeka, ide ešte za hranice naplnenia biologických a kultúrnych potrieb. Človek je predovšetkým dieťaťom Božím. Vzťah synovstva voči Bohu ontologicky predchádza vzťah voči rodičom. Človek je dieťaťom predovšetkým preto, lebo je dieťaťom Božím, predmetom jeho preferenčnej lásky. V ontologickom poriadku je až následne aj dieťaťom svojich rodičov i preto, že pôvod otcovstva je v Bohu Otcovi, počiatok synovstva je v Bohu Synovi. Základ synovstva je v otcovskej láske Boha. Človek je povolaný k bytiu a neustále udržiavaný v existencii skrze otcovskú Božiu lásku. Počiatok každej ľudskej osoby je transcendentný a spočíva v synovstve Božom. Podobne ako každé ľudské otcovstvo je participáciou na Božom otcovstve v tom zmysle, že má svoj pôvod v Bohu, od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi22, aj ľudské synovstvo má svoj pôvod v synovskom vzťahu voči Bohu Otcovi. Svätý Pavol v Ef 3,14-15 používa ten istý koreň „πατήρ“ a „πατριά“ s jasným cieľom, aby posilnením výrazových prostriedkov zvýraznil pojem Boha ako Otca a rozšíril jeho moc na celý vesmír. Zároveň chce vtiahnuť čitateľa do vzdávania vďaky Bohu Otcovi, ktoré je hlavným cieľom tejto pasáže Listu Efezanom.23 Ján Pavol II., odvolávajúc sa na slová sv. Pavla, vidí v Božom otcovstve zdroj celého vesmíru, predovšetkým všetkých živých bytostí: „Je tam zapísaný, prirodzene, podľa kritéria analógie, vďaka ktorému je nám možné odlišovať, už na začiatku Knihy Genezis, realitu otcovstva a materstva, a teda aj ľudskej rodiny. Výkladový kľúč k tomu stojí na začiatku »obrazu« a »podobnosti« Bohu, ktorý biblický text tak veľmi vyzdvihuje (Gn 1,26).“24 Pre Jána Pavla II. sú koncepty Božieho „obrazu“ 22
Ef 3,14-15: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi.“ Grécka pôvodina „πατριά“, ktorá je do slovenčiny preložená ako „otcovstvo“ má jednak význam línie siahajúcej späť k nejakému predkovi, ale aj významovo širší kontext rodiny, národa alebo kmeňa. Ján Pavol II. v Liste rodinám využíva aj túto interpretáciu a vidí v Bohu Otcovi zdroj každej ľudskej rodiny (JÁN PAVOL II.: List rodinám. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1994, č. 15, s. 67).
23
Porov. HEIL, J. P.: Ephesians : Empowerment to Walk in Love for the Unity of All in Christ. Atlanta : Society of Biblical Literature, 2007, s. 151.
24
JÁN PAVOL II.: List rodinám, č. 6, s. 17.
263
VLADIMÍR THURZO
a „podoby“ z Knihy Genezis a „otcovstva“, ktorý nachádzame v Liste Efezanom, jednými zo základných stavebných kameňov teológie rodiny a dôstojnosti človeka.
Osobná dôstojnosť človeka Situácia, v ktorej sa nachádza súčasná spoločnosť, si vyžaduje, aby osobná dôstojnosť človeka bola východiskovým bodom každej serióznej diskusie o akýchkoľvek filozoficko-morálnych otázkach týkajúcich sa dieťaťa. Všetky súčasné problémy a ohrozenia života sa priamo týkajú osobnej dôstojnosti ľudského života. Základom dôstojnosti ľudskej osoby je skutočnosť, že človek je stvorený na Boží obraz a podobu. „Nato Boh povedal: »Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!« A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,26-27)
Samotný text Gn 1,26-30 opisuje vrcholné stvorenie človeka Bohom. Predchádzajúce stvoriteľské diela, ktoré sa týkajú ľudskej existencie – zem ako domov ľudí (v. 9 – 13), slnko a mesiac, ktoré určujú ich životné cykly (v. 14 – 19) – boli opisované podrobnejšie v porovnaní s inými dielami. Pri stvorení človeka sa narácia prvej kapitoly Knihy Genezis a tzv. čas rozprávania spomalili, čím sa pozornosť čitateľa upriami na veľkolepý Boží čin a originálny Boží postup pri stvorení a udelení úlohy človeku vo stvorení.25 Interpretácia plurálu v Gn 1,26 nie je jednoduchá. Jančovič uvádza prehľad ponúkaných vysvetlení v dejinách exegézy: a) Boh sa obracia na svoj nebeský dvor, t. j. anjelov; b) plurál vyjadruje narážku na Ježiša Krista; c) odráža polyteistické podanie, ktoré prevzal kňazský pisateľ, hoci autor sa s tým nestotožňoval; d) ide o plural majestatis; e) plurál vnútorného uvažovania, na spôsob dodávania si odvahy alebo sebapovzbudenia; f) používa sa z dôvodu plurality Božieho vedenia, čo znamená, že Boh sa obracia na svojho Ducha, ktorý je prítomný a aktívny už na počiatku stvorenia. Za najvýstižnejšie pokladá a) a b). Subjektom plurálu v a) je Boh a anjeli súčasne a v b) sloveso „urobme“ vyjadruje plurál sebapovzbudenia. Oba výklady sú zlučiteľné s hebrejským monoteizmom, ale proti obom existujú aj argumenty, ktoré ich spochybňujú alebo oslabujú. Výkladu a) sa vyčíta, že v Starom zákone sa nepočíta s účasťou anjelov na diele stvorenia. Môže však ísť o modalitu oznamu, ktorým sa Boh obracia na nebeský dvor, aby sa pritiahla pozornosť anjelských zborov na vrcholné dielo stvorenia, ktorým bude človek.26 Táto interpretácia je nielen najprijateľnejšia, ale aj
264
25
Porov. JANČOVIČ, J.: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005. Svit : KBD, 2006, s. 40–41.
26
Porov. JANČOVIČ, J.: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005, s. 43–44.
VLADIMÍR THURZO
argumentačne najsilnejšia, pretože zdôrazňuje dôstojnosť človeka a jeho vznešenosť v porovnaní so zvyškom stvorenia. Nie je vylúčená ani alúzia na sensus plenior textu, ktorú využíva aj Ján Pavol II. v Liste rodinám č. 6: „Stvoriteľ skôr než stvoril človeka, akoby vstúpil do seba samého, aby hľadal model a inšpiráciu v tajomstve svojho bytia, ktoré sa už tu prejavuje istým spôsobom ako Božské »MY«.“27 Ján Pavol II. vidí v tomto verši jasný náznak toho, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha ako spoločenstva osôb. Od Boha, spoločenstva osôb, ktorého podstata je láska, potom analogicky prechádza ku spoločenstvu osôb manželov, ktorého dušou a hybným princípom je manželská láska. Aj tu, na základe zjavenej pravdy o Stvoriteľovi, lepšie chápeme stvorenie cez prizmu obrazu Boha, ktorý je v ňom vtlačený. Novozákonné texty vidia celkom určite pri stvorení spolu s Otcom aktívneho aj Krista (porov. Jn 1,1; Kol 1,16). Text Gn 1,26 naskytol prvotnej Cirkvi teologický podklad na rozvinutie náuky o Najsvätejšej Trojici, ktorá však bola veľmi ďaleko za horizontom poznania biblického autora textu.28 Význam termínu demút – „podoba“ sa vzťahuje na hebrejské sloveso dmh, ktoré sa prekladá ako „podobal sa, ponášal“. Používa sa na označenie vzoru, modelu alebo plánu. Väčšina výskytov tohto slova sa nachádza u Ezechiela, najmä vo videniach. Pojem podoba tu poukazuje vo vzťahu Boha a človeka na ich odlišnosť, popri podobnosti vystihnutej pojmom obraz. Tiež môže poukazovať na blízkosť a príbuzenstvo, ako je to napr. v Ez 5,1, kde práve oba pojmy veľmi úzko vystihujú vzťah medzi otcom a synom.29 Zaujímavé sú aj výklady pojmov „obraz“ a „podoba“ v Gn 1,26 a najmä ich spojenie. Pri výklade pojmov sa uvádza aspoň päť riešení: a) podľa tradičnej kresťanskej exegézy (napr. sv. Irenej asi 180 po Kr.) „obraz“ a „podoba“ vystihujú dva odlišné aspekty ľudskej prirodzenosti, „obraz“ sa vzťahuje na prirodzené ľudské vlastnosti (rozum, osobnosť), ktoré robia človeka podobného Bohu, zatiaľ čo „podoba“ reflektuje nadprirodzenú Božiu milosť, ktorá robí vykúpeného človeka podobným Bohu; b) Boží obraz sa vzťahuje na rozumové a duchovné schopnosti, ktoré má človek spoločné so svojím Stvoriteľom; c) termín „obraz“ poukazuje na telesnú podobnosť človeka s Bohom, kde by práve vzpriamená postava a výzor človeka poukazovali na Boha; d) najviac prijímaný výklad Božieho obrazu sa zakladá na kráľovskej metafore, z ktorej plynie úloha človeka prezentovať Boha na zemi; e) Boží obraz sa chápe ako schopnosť človeka nadviazať vzťah s Bohom. Boh môže totiž vstúpiť do osobného vzťahu s človekom, prihovárať k nemu a uzatvoriť s ním zmluvu.30
27
JÁN PAVOL II.: List rodinám, č. 6, s. 17.
28
Porov. JANČOVIČ, J.: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005, s. 44.
29
Porov. JANČOVIČ, J.: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005, s. 45.
30
Porov. JANČOVIČ, J.: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005, s. 45–49.
265
VLADIMÍR THURZO
Biblická analógia vyjadrovania sa o Bohu nám aj v tomto prípade pomáha pochopiť hodnotu človeka cez prizmu „obrazu“ a „podoby“. Podobne, ako sme už zdôraznili vyššie, analogické rozprávanie si vyžaduje citlivé rozlišovanie toho, čo je vlastné Bohu a čo naopak možno pripísať aj človekovi. Ako uvádza Jančovič: „K určeniu niektorých spoločných a odlišných čŕt medzi Bohom a človekom je smerodajný samotný kontext perikopy Gn 1,1-2,3, najmä sledovanie tých aktivít, ktoré súvisia s Bohom aj človekom, pričom pripisovanie ľudských aktivít Bohu sa deje na základe analogického vyjadrovania sa o Bohu. V biblickom podaní Boh podobne ako človek vidí v zmysle prenikania do podstaty vecí a taktiež ako človek aj hovorí. Boh a nepriamo i človek odpočívajú v siedmy deň (2,1-3). Človek však vznikol v čase, pričom Boh je večný. Iba Boh vie stvoriť slovom, človek bude tvoriť už len zo stvorenej hmoty a spravovať už stvorený svet. Boha nemožno vidieť.“31 Ľudská dôstojnosť vyplýva zo skutočnosti, že človek je stvorený na Boží obraz a podobu. Druhým rozmerom antropologickej pravdy, ktorá určuje ľudskú dôstojnosť, je cieľ jeho existencie. Človek tým, že je stvorený na Boží obraz a podobu, je nielen capax Dei, ale hlavne v Bohu nachádza svoj večný cieľ. Plodenie je navyše úkon, do ktorého Boh priamo vstupuje. Ide o spoluprácu božsko-ľudskú s tým, že princíp nového života je viac v Bohu, než v človeku. On je ten, ktorý stvorením nesmrteľnej duše priamo dáva formu novej ľudskej osoby. Na rodičoch spočíva úloha formovania novej osoby nepriamo. Ľudský život, bez ohľadu na konkrétny moment animácie, si vyžaduje rešpekt, aký sme povinní poskytnúť ľudskej osobe. Od počatia sa človek uberá v ústrety naplneniu, ku ktorému ho od večnosti povolal Boh. Zvláštna dôstojnosť človeka vyplýva zo vzťahu, čo ho udržuje v bytí, ktorý s ním nadviazal Boh svojím stvoriteľským slovom. Človek je sám sebou preto, že ho Boh povolal a neprestáva ho volať. Teologický pojem Božieho obrazu a podoby nachádza paralelu v koncepte osoby. Vzťah s Bohom je pre ľudskú osobu konštitutívny. Boží obraz a podoba má pre každého človeka, ale najmä pre osobu dieťaťa vážne etické dôsledky. Predovšetkým, každé je Bohom chcené preň samotné a je stvorené pre večné láskyplné videnie Boha tvárou v tvár. Preto aj rodičia musia zaujať voči dieťaťu postoj lásky a rešpektu. Toto je kľúčový bod pri každej bioetickej diskusii. Akýkoľvek utilitaristický kalkul, ktorý čo len intencionálne ohrozuje život dieťaťa, je v hrubom rozpore s jeho osobnou dôstojnosťou. Z dôstojnosti dieťaťa vyplýva, že rodičia ním nemôžu disponovať podľa ľubovôle. Akákoľvek inštrumentalizácia sa musí vylúčiť, pretože sa zásadným spôsobom protiví personalistickému princípu, ktorý je jediným správnym postojom voči dieťaťu. Dieťa svojou prítomnosťou kladie na rodičov nárok, aby uznali tajomstvo života, ktorého nikdy nebudú úplnými pánmi.
31
266
Porov. JANČOVIČ, J.: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005, s. 49.
VLADIMÍR THURZO
Dieťa ako dar Dôsledkom toho, že prvým princípom nového života je Boh a rodičia sú len jeho spolupracovníkmi, je skutočnosť, že dieťa je pre rodičov darom. Dieťa je darom pochádzajúcim od toho, ktorý stojí pri jeho počiatku.32 Rodičia dieťa dostávajú do daru, ako to evokuje aj zvolanie Evy po pôrode jej syna Kaina: „Adam potom poznal svoju ženu Evu a ona počala a porodila Kaina a povedala: »Získala som človeka od Pána.«“ (Gn 4,1) Tu použité hebrejské sloveso qnh, ktoré slovenčina prekladá ako „získala“, má viac významov: kúpiť, získať, založiť, počať, tvoriť. Pre všetky slovesá je spoločný aspekt „získania“. Veľká väčšina komentátorov prekladá časticu spojenú s menom Pána ako predložku „s“, resp. „pomocou, za pomoci“. Je zrejmé, že Eva pripisuje narodenie Kaina priazni Pána voči nej. Najlepší preklad sa teda naozaj javí: „Získala som muža od Pána.“ Eva jasá šťastím nad prvým narodeným človekom a jej radosť sa podobá radosti Adama, keď uvidel Evu. Táto radosť je prejavom matkinej nádeje.33 Dlho trvá diskusia o otázke, či Evino zvolanie „Získala som človeka od Pána“ treba vnímať v tomto význame, ktorý zdôrazňuje zvrchovanosť Božiu, alebo viac pripúšťať ľudskú participáciu v zmysle „splodila som človeka s pomocou Pána“. David Bokovoy vo svojej štúdii zozbieral názory viacerých exegétov z rôznych jazykových a kultúrnych oblastí a dospel k nasledujúcemu záveru. Všetky sa viac menej dajú zhrnúť do dvoch vyššie uvedených skupín: jedna, ktorá viac zdôrazňuje úlohu Božiu, druhá, ktorá skôr pripúšťa aktívnu participáciu človeka. Dôležité je, že u všetkých možno konštatovať, že Boh vystupuje ako aktívny stvoriteľský činiteľ, prítomný v záhadnom procese ľudského plodenia.34 Splodenie prvého človeka teda môžeme vnímať ako skutok, do ktorého Boh vstupuje veľmi aktívne a človek, konkrétne žena, je v úlohe prijímateľa. Aj keď je dieťa odpoveďou na obrovskú túžbu rodičov, nemožno povedať, že sú konštitutívnym princípom konkrétneho človeka, ktorý sa narodí. Rodičia si všeobecne prajú dieťa, ale dostanú to konkrétne, ktoré v skutočnosti až potom spoznávajú.35 Rodičia môžu o svojom budúcom dieťati snívať do najmenších podrobností, ale až do pôrodu ho prakticky vôbec nebudú poznať. Rozhodnutie splodiť dieťa, akokoľvek bude zodpovedné, čo najserióznejšie naplánované a veľkodušné, sa v konečnom dôsledku bude konfrontovať s konkrétnym synom alebo dcérou, čiže dieťaťom, ktoré nebude úplne presne také, aké si azda vysnívali. Odpoveďou na 32
Tento rozmer ontologického dobra dieťaťa podporuje aj Žalm 139,15-16: „Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“
33
Porov. DUBOVSKÝ, P.: Genezis, s. 192.
34
Porov. BOKOVOY, D.: Did Eve Acquire, Create, or Procreate with Yahweh? : A Grammatical and Contextual Reassessment Of rup in Genesis 4,1. In: Vetus Testamentum, roč. 63, 2013, č. 1, s. 35.
35
V cudzích jazykoch je možné vyjadriť tento rozdiel pomocou neurčitého a určitého člena. Želanie sa viaže s neurčitým členom („un figlio“, „a child“) a narodené dieťa s určitým členom („il figlio“, „the child“).
267
VLADIMÍR THURZO
všeobecné rozhodnutie rodičov je dieťa, ktoré ako dar čaká na ich prijatie. Dar nie je opravdivý, ak nie je spojený s očakávaním, s momentom prekvapenia a úžasu, čo sa za normálnych okolností aj deje. Dieťa je na druhej strane subjektom očakávania, že bude prijaté a chcené v jeho konkrétnosti a jedinečnosti. Rozhodnutie plodiť nie je pre rodičov projektom, ktorého kontúry majú pevne v rukách, pri ktorom poznajú dopredu detaily, spočítané náklady, výhody a nevýhody, ktoré si jednoducho môžu naplánovať ako úplne vlastné dielo. Predstava o plodení, ktoré by išlo v línii ľudského projektu, by vyvolávalo dojem, že ide o technický, a nie morálny úkon. Súčasné techniky asistovanej reprodukcie, ktoré vyvolávajú v rodičoch dojem ovládateľnosti a technickej dostupnosti v súlade s ich vlastnými predstavami, čiže snaha o tzv. dizajnované deti, sa tak samy osebe diskvalifikujú ako síce technicky možné, ale morálne neprijateľné. Keď sa muž a žena rozhodnú uzavrieť manželstvo a v rámci neho naplniť jeden zo základných cieľov – plodenie detí, robia rozhodnutie, ktoré je otvorené, ale nie úplne neurčité. Nesie znaky otvorenosti voči prísľubu zo strany Boha, ktorý chce konkrétnym spôsobom odpovedať na ich postoj otvorenosti. V skutočnosti však vôľa rodičov splodiť dieťa nie je rozhodnutím strictu senso, pretože jeho výsledok nezávisí úplne od rozhodujúceho sa subjektu. Je skôr výrazom dôvery voči Bohu a spoliehaním sa na vernosť Božím prisľúbeniam. Človek je bytie vo svojej podstate kontingentné. Stačí si len uvedomiť biologické okolnosti vzniku nového života, citlivé a krehké podmienky spojenia mužskej a ženskej pohlavnej bunky, a človek musí žasnúť nad zázrakom života. Ontologická kontingentnosť bytia nového človeka však nespočíva v zraniteľnosti prvých okamihov života, ale v skutočnosti, že „predtým tu nebol“, čiže jeho vzniku z ničoho. Kauzálna príčina jeho existencie, čiže princíp splodenia spočíva v Bohu. Kontingentnosť dieťaťa je vyjadrená najmä tým, že jeho existencia nie je samozrejmá. Všetky spomenuté skutočnosti poukazujú na hlavnú charakteristiku dieťaťa – je dar. Skutočnosť, že princíp života nového človeka sa neidentifikuje s ním samotným, že prísne vzaté je aj mimo jeho rodičov, má rad vážnych dôsledkov. Hlavný je postoj človeka ako dlžníka voči svojmu darcovi – Bohu. To isté platí aj o rodičoch, ktorí tento dar života dostali. Z toho vyplýva, že tak rodičia, ako aj človek sám sú dlžníkmi voči Bohu za dar života. Spolu s darom prichádza aj poslanie, na ktoré je potrebné dať adekvátnu odpoveď. Táto odpoveď nie úplne arbitrárna, ponechaná na absolútnu slobodu ani subjektu, ani jeho rodičov. Je to otázka spravodlivosti voči darcovi života. Ak na etickej a teologickej úrovni hovoríme o práve na život, je to právo, ktoré si človek môže a uplatňuje voči iným ľuďom, nie však voči Bohu. Jeho praktickým vyjadrením je povinná ochrana zo strany druhých ľudí. Právo na život nie je možné uplatňovať voči Stvoriteľovi. Týka sa to hlavne rodičov, ktorí môžu mať veľmi silnú a prirodzenú túžbu po dieťati, ale v úzkom zmysle slova nemajú naň právo. Na druhej, Božej strane by totiž musela existovať tomu zodpovedajúca povinnosť, a to by bolo v príkrom rozpore s logikou daru. V duchovnej rovine 268
VLADIMÍR THURZO
z daru života vyplýva skôr povinnosť hľadať a napĺňať Božiu vôľu, ktorá sa spája s každou konkrétnou ľudskou bytosťou.
Záver Celý Starý zákon je tak zásadne a principiálne nastavený pro-life, že to presahuje rozsah jedného článku. Naším cieľom bolo predstaviť niektoré z biblických pasáží, ktoré podávajú základnú výpoveď o dobre ľudského plodenia. Ľudská sexualita je podstatná a konštitutívna dimenzia ľudskej osoby. Jej dobro je nerozlučne spojené s dobrom ľudskej osoby ako takej. Ľudská sexualita je operatívny princíp, ktorého dobro závisí od skutkov, ktoré sa vďaka nemu vykonávajú, a ich dobro závisí od predmetu alebo od cieľa, ktorý sledujú. Jedným z cieľov sexuality je plodenie, presnejšie vytvorenie podmienok nevyhnutných a dostatočných, aby mohla vzniknúť nová ľudská osoba. Ak je ľudská osoba sama osebe dobrom, aj vytvorenie podmienok, aby prišla na svet. je dobrom, vyplývajúcim z predmetu skutku, ktorým sa tieto podmienky vytvárajú. Samozrejme, vieme, že dobro vyplývajúce z plodenia nevyčerpáva úplne dobro ľudskej sexuality, čiže nespočíva iba v plodení, ale ide aj o interpersonálny vzťah medzi mužom a ženou, ktorý sa realizuje v manželstve. Úkon plodenia a predmet tohto úkonu sú teda ontologicky navzájom podstatne zviazané. Jedno ovplyvňuje dobro druhého. Predovšetkým na prípade Abraháma je možné pozorovať skutočnosť, že predmet ľudského plodenia a samotný úkon vytvárajú jednotu. Pre Abraháma splodenie syna je stelesnením a realizáciou veľkých Božích prisľúbení, ktoré ďaleko presahujú horizonty jeho pozemského života. Jeho dôvera v Boha ako v toho, ktorý splní dané prisľúbenia, viera v život samotný a viera v narodenie potomka sú tak navzájom zviazané, že nie je možné oddeliť jednu od druhej. Potomstvo je zdrojom motivácie a sily pre mnohé činnosti, ktoré bežne človek vykonáva, a jeho absencia môže byť dôsledkom stagnácie alebo až existenciálnej rezignácie. Dobro dieťaťa je podložené aj tým, že samotné synovstvo, v zmysle bytostného rozmeru každého človeka, ktoré nie je časovo viazané iba na biologické obdobie detstva, má zdroj v Bohu. Ako dosvedčuje Kniha proroka Jeremiáša a 139. žalm, človek je a zostane navždy v bytostnom stave synovstva, ktorého zdrojom je konštitutívny vzťah k Bohu Otcovi. Ľudské, čiže biologické otcovstvo, ktoré je na počiatku existencie každého človeka, má svoj zdroj tiež v Bohu Otcovi. Aj keď z časového hľadiska sa javí prvotné biologické otcovstvo, v ontologickom poriadku aj toto má svoj princíp v Bohu. Biblické imago Dei, ktoré stojí na počiatku stvorenia prvých ľudí, je zdrojom a konštitutívnym princípom dôstojnosti ľudskej osoby. Klasicky sa zdôrazňovalo, že dôsledkom stvorenia na Boží obraz a podobu je pre človeka prítomnosť rozumu a slobodnej vôle. Predovšetkým v dnešnej dobe je potrebné podčiarknuť, že 269
VLADIMÍR THURZO
samotný fakt, že „muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27), čiže skutočnosť sexuálnej rozdielnosti je prejavom a realizáciou Božieho obrazu v človekovi. Ak vezmeme do úvahy sensus plenior tohto biblického úryvku, čiže alúziu plurálu v Božom výroku: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ (Gn 1,26) na Najsvätejšiu Trojicu, tak aj sexuálna diferencovanosť, ako nevyhnutný predpoklad hlbokého medziosobného vzťahu medzi mužom a ženou, je realizáciou Božieho obrazu, čiže spoločenstva medzi osobami Trojice. Biblické rozprávanie o dobre stvorenia človeka je uzdravujúce a formujúce aj vo vzťahu k dobru celého stvorenstva. Ako zdôrazňuje dokument Pápežskej biblickej komisie Biblia a morálka, uznanie Boha ako Stvoriteľa vedie ku chvále a adorácii Boha, lebo stvorenie potvrdzuje Božiu múdrosť, silu a vernosť. Chvála Boha za krásu stvorenia nás pobáda, aby sme mali hlboký rešpekt voči svetu, ktorého časťou je aj človek ako vrchol stvorenia, pretože jedine človek môže mať osobný vzťah s Bohom a oslavovať ho.36 Správny postoj ku stvoreniu vedie a formuje potom aj k správny vzťah ku Stvoriteľovi. Človek, vo vedomí, že bol obdarovaný darom života, ktorý je veľkým dobrom, je ľahšie disponovaný ku chvále voči darcovi. A to je ten najsprávnejší postoj voči Bohu.
Literatúra ANGELINI, Giuseppe: Il figlio. Milano : Vita e pensiero, 1994. ISBN 97–888–3433–8711 ARAMINI, Michele: La procreazione assistita. Milano : Paoline, 1999. ISBN 88–31518–48–8 SV. AUGUSTÍN: De Genesi ad litteram libri duodecim. http://www.augustinus.it/ latino/genesi_lettera/index2.htm BENEDIKT XVI.: Encyklika Spe salvi. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 80–7162–700–5 BOKOVOY, David: Did Eve Acquire, Create, or Procreate with Yahweh? : A Grammatical and Contextual Reassessment Of rup in Genesis 4,1. In: Vetus Testamentum, roč. 63, 2013, č. 1, s. 19–35. CRUZ-CRUZ, Juan: Amor y paternidad como ideales. In: CRUZ-CRUZ, Juan (ed.): Metafísica de la familia. Pamplona : EUNSA, 1995, s. 107–144. ISBN 84–313–1379–X Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978–80–7162–738–8 DUBOVSKÝ, Peter (ed.): Genezis. Trnava : Dobrá kniha, 2008. ISBN 80–71416–26–5 GARCÍA UREÑA, Luis: Persona en el seno materno (Sal 139,13.15-16a). In: Scripta Theologica, roč. 42, 2010, č. 2, s. 309–331. HEIL, John Paul: Ephesians : Empowerment to Walk in Love for the Unity of All in Christ. Atlanta : Society of Biblical Literature, 2007. ISBN 15–8983–267–1 270
36
Porov. PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA: Biblia a morálka, č. 12.
VLADIMÍR THURZO
JÁN PAVOL II.: List rodinám. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1994. ISBN 80–71620–60–2 JANČOVIČ, Jozef: Imago Dei (Gn 1,27) – biblický koncept úplnosti a dokonalosti človeka. In: Studia Biblica Slovaca 2005. Svit : KBD, 2006, s. 39–59. ISBN 80–89120–06–7 LÉON-DUFOUR, Xavier (ed.): Slovník biblickej teológie. Bratislava : Dobrá kniha, 1990. PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA: Biblia a morálka. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2009. ISBN 80–7162–751–7 POLO, Leonardo: Hombre como hijo. In: CRUZ-CRUZ, Juan (ed.): Metafísica de la familia. Pamplona : EUNSA, 1995, s. 317–325. ISBN 84–313–1379–X TORELLÓ, José Battista: La famiglia: personaggi & interpreti. Milano : Ares, 1997. ISBN 88–81553–85–3 XISTO, Daniel: Free Will and Choice: A Study of Jeremiah 1:5. https://www.ministrymagazine.org/archive/2012/05/free-will-and-choice:-a-study-of-jeremiah-1:5
Vedecký recenzent: ThDr. Ing. Jozef Jančovič, PhD.
271
