Kultúrna evolúcia a ľudská sloboda

Kultúrna evolúcia a ľudská sloboda MI CH AL

KUTÁŠ

V tejto kapitole by som rád predstavil určitý možný pohľad na jeden aspekt slobody. Nebudem riešiť otázku platnosti tohto pohľadu, pokúsim sa ho iba načrtnúť. Pri filozofovaní totiž často zisťujeme, že pre každý pohľad existuju argumenty aj protiargumenty, a preto myslenie, ktoré sa snaží nebyť dogm a­ tické, musí prenechať posúdenie daného názoru na potenciálnom pnjemcovi Takisto je pre nás ako filozofov potrebné, aby sme poznali rôzne pohlady na otázky, ktorými sa zaoberáme. Preto sa domnievam, že má zmysel pred­ staviť a popísať jeden z nich. Nebudem ho zastávať ani popierať, pôjde mi len o čo najjasnejší popis. Pohľad, ktorý načrtnem, bude vychádzať z určitých vedeckých poznat­ kov o kultúrnom prenose, z niektorých myšlienok D. Dennetta (najma z jeho práce Freedom Evolves) a R. Dawkinsa, ale v menšej miere aj z myšlienok iných autorov. Ohľadne Dennettovho pohľadu na slobodu mám určite vyhrady a pochybnosti, tými sa však v tejto práci zaoberať nebudem. Vyhnem sa takisto otázke zlučiteľnosti slobody s fyzikálnym determinizmom a mdeterminizmom. Obmedzím sa na popis spomínaného pohľadu na daný aspekt slobody Pôjde mi o otázku prítomnosti ľudskej slobody v procese kulturnej evolúcie tak, ako ju popisuje veda. Súčasná veda totiž popisuje nielen evolúciu biologickú, ale do určitej miery aj evolúciu kultúrnu. Teória biologickej evo­ lúcie je na mimoriadne vysokej úrovni, zatiaľ čo teória kulturnej evolúcie nie je v takom pokročilom stave. V súvislosti s kultúrnou evolúciou budem často používať pojem mém. Pre označenie informácie podmieňujúcej znak predavaný kultúrnou cestou sa v súčasnosti používa najčastejšie."3 Tento názov zaviedol Richard Dawkins v roku 1976 vo svojej knihe Sebecký gen. Od slova „mém“ je odvodený aj názov pre disciplínu zaoberajúcu sa mémami - nazy173 FLEG R, J.: Evoluční biologie, Praha: A cadem ia, 2005, s. 319.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

va sa memetika. Aj keď všetky nároky a všetky tvrdenia memetikov nemusia byť správne, existujú určité dobre overené fakty, ktoré sa často spomínajú aj v učebniciach evolučnej biológie. Vedecké práce dokladajú existenciu kultúrneho prenosu adaptívnych znakov u mnohých živočíchov. Mňa bude v tejto práci zaujímať najmä človek. Predstavím pohľad, ktorý má okrem iného podľa môjho názoru tú vlastnosť, že - pokiaľ odhliadame od otázky zlučiteľnosti slobody s fyzikálnym determi­ nizmom a indeterminizmom - ľudská sloboda je v ňom zlučiteľná s popisom kultúrnej evolúcie, ako ju predkladá veda. Tento pohľad možno uviesť otázkami ako napr.: nie je človek len nosi­ teľom génov a mémov, ktoré ho využívajú a riadia úplne vo svoj prospech? Ak je ich nositeľom a ak oba typy replikátorov podmieňujú jeho znaky (napr. vzorce správania) môže byť človek slobodný? Hlavnou myšlienkou spom í­ naného pohľadu na tieto otázky je možná téza do diskusie, ktorá by sa dala vyjadriť takýmto spôsobom: ľudské aktivity, ktoré spadajú do rámca našich právnych systémov a v praxi použiteľných etických teórií; ľudské aktivity, kto­ ré tieto systémy a teórie považujú v určitých prípadoch za aktivity slobodné; ľudské aktivity, za ktoré sme podľa nich zodpovední; ľudské aktivity, za ktoré môžeme byť podľa nich vinní a potrestaní, sú prítomné v procese kultúrnej evolúcie. Inak povedané: v tomto procese je prítomná ľudská sloboda. Kde a akým spôsobom? Jednu možnú odpoveď na túto otázku predstavím v tejto kapitole. K U LT Ú R N A E V O LÚ CIA

Jestvuje nielen biologická evolúcia, ale aj evolúcia kultúrna. „Organizmy, presnejšie povedané živočíchy ... vykazujú aj rad účelných vlastností či vzor­ cov chovania, ktoré nevznikli biologickou evolúciou, ale evolúciou kultúrnou. Kultúrna evolúcia sa v mnohých ohľadoch líši od evolúcie biologickej, takže aj znaky, ktoré vjej priebehu vznikajú, sa často svojím charakterom podstatne líšia od znakov a vzorcov chovania vzniknutých v priebehu evolúcie biologickej.“174 Nebudem podrobne popisovať kultúrnu evolúciu, bude však nevyhnut­ né v stručnosti vysvetliť aspoň niektoré základné pojmy ako mém, memofond a pod. Blackmoreová uvádza vo svojej knihe Teória mémov označenie „mém“ na scénu nasledovným spôsobom: „Kedykoľvek niekoho imitujeme, čosi sa pre­ dáva. Ono „čosi“ potom môže byť predané znovu a znovu, a tak začať žiť sa­ mostatným životom. Môžeme tú vec nazvať myšlienkou, návodom, chovaním, 174 Tamže, s. 316.

54

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

jednotkou informácie.,., ak sa ju však chystáme preštudoval, mali by sme pre ňu m ať meno. Také meno našťastie existuje. Je ním slovo mem. Ako som už spomínal, zaviedol ho Richard Dawkins. „Príklady mémov sú nápevy idey známe frázy, módy v obliekaní, spôsoby výroby džbánov ci sposoby stavby ob­ lúkov. Tak ako sa gény šíria v genofonde preskakovaním z tela do tela pomocou spermie alebo vajíčka, tak sa mémy šíria v m e m o f o n d e preskakovaním z mozgu do mozgu pomocou procesu, ktorý možno v širšom zmysle nazvať imitáciou. Čo je to mém, možno vysvetliť aj analógiou ku génu. „Vlastnosti a vzorce cho­ vania vzniknuté biologickou evolúciou sú zapísané a predávané ako geny alebo skupiny génov. Analogicky bol pre informáciu podmieňujúcu znak predavany kultúrnou cestou zavedený názov m ém “ ™ Oxfordský slovník definuje mem ako „základný prvok kultúry alebo spôsob správania predavany odjedneho in­ divídua k druhému imitáciou alebo inou negenetickou cestou. 178 J. Flegr uvádza ako príklady mémov napr.: znalosť, ako oddelit zrno od piesku vhodením do vody, určitý miestne špecifický nápev spevu pin­ ky či vzorec E=m c2.179 Nutným predpokladom existencie mémov je sam o­ zrejme nejaký fyzický nosič. Ako poznamenáva D. Dennett- Mémy ... čo sa týka ich pretrvania, závisia na tom či onom fyzickom médiu (nie su magické), môžu však preskakovať z jedného média do d r u h é h o . Medzi rôznymi typ­ m i nosičov rozlišujeme tzv. prirodzený nosič. „Zatial co prirodzeným nosi­ čom génov je nukleová kyselina (neprirodzeným napríklad harddisk P0* * * ™ ) ’ prirodzeným nosičom mémov sú pamäťové stopy v mozgu živocichov a ako existujú varianty génov, existujú aj varianty mémov. Podobne ako moze vzniknúť pri prepise genetickej informácie nový variant genu pomocou m u­ tácie, tak aj v prípade mémov môže nastať mutácia nejakého memu, ked pri prenose alebo počas existencie mému v jeho nosiči nastane nejaka zmena tohto mému. Rôznym variantom génov aj mémov zodpovedá rôzna schop­ nosť šíriť sa - v prípadne génov v genofonde, v prípade mémov v memo/onde. Z toho dôvodu platí, že „... niektoré mémy sú v memofonde uspesnejsie nez

BLA C KM O REO V Á , S.: Teórie mernú. Kultura a je jí evoluce. Praha: Portál, 1999, s. 26 -2 7 -

D A W KINS, R.: The Selfish Cene. N ew York: O xford University Press Inc., 2006, s. 192.

177 FLEG R, J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 319. 178 H eslo „m erne“ In: Oxford Dictionaries Online [online]. U R L: [cit. 21 11.2010; 22:43 SEC] 179 FLEG R , J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 320. _ 180 D E N N E T T , D. C.: Freedom Evolves. London: Alien Lane The Penguín res , s, 176 181

FLEG R, J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 320.

ACTA

ÍH ILO SO PH ICA

TYRNAVIENSIA

55

iné. To je analógia k prirodzenému výberu.“182 Vidíme teda, že proces vzniku, šírenia a vyvíjania sa mémov spĺňa základné podmienky pre to, aby bol evo­ lučným procesom: mémy sa môžu I) replikovať(v ďalšom mozgu môže vznik­ núť ďalšia kópia mému), majú istú II) premenlivosť, variabilitu (môžu vznikať ich nové varianty) a existuje u nich III) dedičnosť (dcérske mémy zdieľajú mnohé vlastnosti materských mémov). Platí totiž, ako hovorí R. Dawkins, že skutočnou jednotkou prírodného výberu je akýkoľvek replikátor, akákoľ­ vek jednotka, ktorá je kopírovaná s istým výskytom kopírovacích chýb a ktorá môže do nejakej miery ovplyvňovať pravdepodobnosť, s akou jej kópie vznika­ jú. Genetický prírodný výber, v kťorom neodarwinizmus rozpoznal hnaciu silu evolúcie na tejto planéte, je iba zvláštnym prípadom omnoho univerzálnejšieho procesu, ktorý som začal označovať za univerzálny darwinizmus’.“ 183 Ak sú splnené podmienky, ktoré som uviedol - a tie sú v prípade kul­ túrnej evolúcie splnené - začne sa uplatňovať prirodzený výber, pretože nie­ ktoré varianty sú viac schopné sa šíriť a udržiavať v memofonde než iné. Tie postupom času vytláčajú menej schopné varianty (memofond je obmedzený). Ďalšími variáciami vznikajú mémy čoraz lepšie čo sa týka ich schopnosti šíriť sa a udržiavať v memofonde. Č L O V E K A K U LT Ú R N A E V O LÚ CIA

Najprv potrebujem zdôvodniť, prečo budem v súvislosti s ľudskými bytos­ ťami hovoriť o kultúrnej evolúcii. Kultúrna evolúcia a jej nutný predpoklad - ne-genetické dedenie adaptívnych znakov (vlastností a vzorcov chovania, ktoré sú účelné) - sa totiž vyskytujú aj u iných biologických druhov. „Najzná­ mejšími znakmi spadajúcimi do tejto kategórie sú asi vtáčí spev a rôzne lovecké návyky a schopnosti dravcov.“184 Ako vieme, že tieto znaky boli dedené inak než prostredníctvom génov? „V mnohých prípadoch ... genetická príbuznosť populácií nekoreluje s podobnosťou vzorcov chovania predávaných v danej sku­ pine napodobovaním. Napríklad u jednotlivých skupín populácií šimpanzov dlhodobo sledovaných v ich prirodzenom prostredí bolo pozorovaných mnoho vzorcov chovania, ktoré boli špecifické len pre populácie vyskytujúce sa na urči­ tom území. Systematická štúdia ukázala, že vďaka týmto rozdielom vytvárajú skupiny populácií šimpanzov akési kultúrne okruhy, nápadne pripomínajúce

182 DAW KINS, R.: The Selfish Gene. N ew York: O xford University Press Inc., 2006, s. 194. 183 DAW KINS, R.: Pŕedm luva Richarda Dawkinse. In: BLA C KM O REO V Á , S.: Teorie memu. Kultura a je ji evoluce. Praha: Portál, 1999, s. 19. 184 FLEG R, J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 316.

56

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

ľudské národy. Pritom podobnosť kultúr veľmi málo súvisela s genetickou prí­ buznosťou ich nositeľov. Obdobný jav bol následne pozorovaný i u oranguta­ nov. Je preto zrejmé, že kultúrne znaky sa predávajú do značnej miery nezávisle na toku génov.“ 1*5 Avšak podiel znakov dedených kultúrnou cestou nebýva u biologických druhov veľký. Flegr spomína, že toto zrejme neplatí pre človeka.186 Takisto Ernst Mayr hovorí o určitej výnimočnosti človeka: „U väčšiny živočíšnych dru­ hov je však množstvo informácií, ktoré sa môžu odovzdať pomocou systému negenetického prenosu, dosť obmedzené. Naopak, u človeka sa prenos kultúrnych informácií stal hlavnou náplňou jeho života.“™ U človeka je podiel znakov predávaných kultúrnou cestou neobyčajne vysoký. Preto Dawkins hovorí: „Je to náš vlastný druh, ktorý skutočne ukazuje, čo dokáže kultúrna evolúcia“ 188 Tento fakt je podmienený štruktúrou a vlastnosťami nášho mozgu, ktorý je značne odlišný od našich najbližších príbuzných: „Na rozdiel od šimpanzov, má náš mozog mimoriadnu schopnosť prispôsobiť sa prostrediu, v ktorom žije­ me.“ 189 Greenfieldová dokladá túto mimoriadnu schopnosť prispôsobenia sa faktom, že „ľudský mozog a jeho vnútromaternicový vývin sa už tridsaťtisíc ro­ kov nemení. S mozgom dnešného novorodenca by sme boli vstupovali do života aj v období prvých cromagnonských ľudí. Inak povedané: Mozog detí v ranom cromagnonskom období mohol mat podobnú intelektuálnu kapacitu a podobný vzťah k počítačom ako mnohí dnešní mladí ľudia vo vyvinutých krajinách. 190 Náš mozog je schopný prispôsobiť sa takým rozdielnym spôsobom života, ako je na jednej strane spôsob života cromagnonských ľudí a na druhej strane spôsob života moderného človeka, ktorý žije v značne zmenenom a z veľkej časti umelo vytvorenom prostredí. Ľudské prispôsobenie sa prostrediu je z veľkej časti kultúrne, pretože in­ formácie a vzorce správania, ktoré sme prijali prispôsobením sa počas života, sú kultúrneho, nie genetického druhu. To samozrejme neznamená, že gene­ ticky podmienené znaky alebo dispozície nehrali pri ich prijímaní dôležitú či dokonca nevyhnutnú úlohu. Flegr spomína ako samozrejmý fakt, že u väč­ šiny znakov získaných kultúrnou cestou sa v určitej miere uplatňujú aj ge­ netické predispozície.191 Ako hovorí S. Gáliková, „napriek tomu, že evolúcia 185 Tamže, s. 316. 186 Tamže, s. 316. 187 MAYR, E.: Čo je to evolúcia. Bratislava: Kalligram , 2004, s. 325. 1 8 8 DAW KINS, R.: The Selfish Gene. N ew York: O xford University Press Inc., 2006, s. 190. 189 G R EEN FIELD O V Á , S. A.: Ľudský mozog. Bratislava: K alligram , 2001, s. 106. 190 Tamže, s. 106. 191 FLEG R, J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 316.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

57

kultúry nepochybne znamená vznik novej dimenzie v evolúcii, nedá sa vysvetliť mimo svojich biologických koreňov.“192 Na druhej strane platí, že „zdôrazňo­ vanie genetických základov správania človeka, nijako nepopiera vplyv kultúry, sociálneho prostredia a učenia na správanie.“193 Pre človeka je obsah kultúrne získaných znakov obzvlášť dôležitý. Kultú­ ra ľudí do značnej miery determinuje. Determinuje ich v oveľa väčšej miere, než iné biologické druhy ich kultúra. Preto možno u človeka nielen hovoriť o kultúrnej evolúcii, ale aj konštatovať, že táto je podstatnou zložkou jeho života. Vysoká miera kultúrnej determinácie je špecifikom človeka. M ÉM Y A Ľ U D SK Á M Y SEĽ

Najprv sa zameriam na otázku, či sú všetky obsahy našej mysle mémami. Mémy musia existovať vo svojom nosiči aspoň tak dlho, aby sa stihli skopí­ rovať do iného nosiča. Aby boli informácie mémami, musia mať schopnosť opätovne (v priebehu dlhšieho obdobia) sa kopírovať do iných myslí. Mémy sú totiž informácie podmieňujúce znak predávaný kultúrnou cestou - preto musia byť informáciou, ktorá má schopnosť byť predávaná od jedného nosiča k druhému. Všetky obsahy našej mysle teda iste nie sú mémami, ale len tie, ktoré sú schopné sa replikovať do iných myslí. Sú mémami všetky obsahy, ktoré vstupujú do pamäti a môžu z nej byť „vyvolané“? Opäť platí, že musia mať schopnosť byť predávané od jedného nosiča k druhému. Takým prípadom sú napríklad znalosti. Znalosti sú infor­ mácie podmieňujúce nejaký znak (napr. schopnosť vyriešiť nejaký problém, ktorú môžeme pozorovať v princípe rovnako ako farbu očí) a zárpveň môžu byť predávané od jedného nosiča k druhému. Jeden z najznámejších príkla­ dov kultúrnej evolúcie je nasledovný prípad adaptácie anglických sýkoriek: „Niekedy okolo roku 1921 sa sýkorky belasé v oblasti Swaythling naučili rozďobávať voskové uzávery fliaš s mliekom a vyzobávaťz nich smotanu. Zvyk sa postupne rozšíril aj do ďalších oblastí Anglicka. Jednotliví vtáci pritom používali k otváraniu uzáverov odlišnú techniku. To ukazuje, že kultúrne sa šírila iba in­ form ácia o tom, že otvorením fláše je možné získať smotanu, a nie už technika, ako je možné fľaše otvoriť.“194

192 GÁLIKOVÁ, S.: Psyché. Od animálnych duchov k neurotransmiterom. Bratislava: V ED A, vydavateľstvo Slovenskej akadém ie vied, 2007, s. 50. 193 GÁLIKOVÁ, S.: Psyché. Od animálnych duchov k neurotransmiterom. Bratislava: V ED A , vydavateľstvo Slovenskej akadém ie vied, 2007, s. 50. 194 FLEG R, J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 317.

58

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

Predávanie mémov sa môže totiž šíriť napodobovaním, ale aj inými spôsobmi. V spomínanom prípade nešlo o napodobovanie, ale o šírenie in­ formácie samotnej. Nešlo ani o genetický prenos tejto informácie. Pre kul­ túrne odovzdávané znaky je navyše typické, že sa môžu šíriť nielen vertikálne od rodičov k potomkom, ale aj horizontálne medzi nepríbuznymi jedinca­ mi.195 V tomto prípade došlo dokonca k prenosu informácie k iným druhom živočíchov. Otvárať fľaše s mliekom sa od sýkoriek postupne naučilo asi 10 rôznych druhov vtákov.196 To dokazuje, že mémy sa dokážu šíriť horizontálne nielen v rámci jedného druhu, ale aj medzidruhovo. ^ ^^ Mémami možno nazývať len také obsahy našej pamäte, ktoré sa mozu replikovať (skopírovať do pamäte iných nosičov). Mohli by sme povedat, ze táto požiadavka replikovateľnosti istým spôsobom v sebe nesie požiadavku de­ dičnosti, pretože ak nová replika mému nemá dostatok spolocných vlastnosti s pôvodným variantom, nešlo vlastne vôbec o repliku tohto mému Aby išlo o repliku, musí byť táto rovnaká alebo aspoň veľmi podobná originálu, to vsak znamená práve vlastnosť, ktorú nazývame dedičnosťou. Požiadavka rePh^0Vfl' teľnosti teda predpokladá dedičnosť v každom prípade. Z evolucneho hladiska (ak sa majú mémy vyvíjať) je samozrejme dôležitá vlastnosť, ktorú sme na­ zvali premenlivosťou. Fakt, že nie každá replika je presnou kopiou, umožňuje vznik nových variantov a tým aj nových mémov (ak je rozdiel nakumulovany v priebehu času veľký, nebudem už hovoriť o novej variante memu, ale o no­ vom méme). , Pre nasledujúci výklad bude podstatné, že vznikanie nových memov ne­ musí byť vždy zabezpečené kumuláciou malých zmien. Ide o isté špecifikum kultúrnej evolúcie, ktoré budem analyzovať nižšie. Na druhej strane, ak ma prebiehať evolučný vývoj, mémy musia mať schopnosť tvoriť svoje rep íky, t.j. svoje varianty s malými zmenami, prípadne svoje presné kópie. Tuto ich schopnosť aj pozorujeme. Možno to zhrnúť nasledovne: vznikanie nových mémov nemusí byť vždy zabezpečené kumuláciou malých zmien (co je špeci­ fikom kultúrnej evolúcie), ale na druhej strane - ak m á ísť o evolučný proces - musí byť takto zabezpečované aspoň v niektorých prípadoch, a to v dosta­ točne veľkom počte prípadov. Inak povedané, „infekčnosť“, či „reprodukčná sila“ mémov nesmie byť príliš nízka, pretože inak by neboli schopne pretrvat dostatočne dlho na to, aby mohli tvoriť stupienky postupného vývoja. Jeden variant by zanikol ešte predtým, než by na jej základe vznikol my variant, a dôsledkom by bolo to, že by nevznikli vysoko zložité a vyspele varianty. 195 Tamže, s. 304. 196 Tamže, s. 321. ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

Konečný produkt takéhoto procesu by mohol byť len tak „vysoko“ na akejkoľ­ vek pomyselnej škále, aký vysoký je najvyšší možný jednorazový skok na tejto škále, pretože by bolo potrebné začínať stále odznova (nový variant by nesti­ hol zdediť „výšku“ nejakého predošlého variantu). Teda len tie obsahy našej pamäte, ktoré sú schopné replikácie do pamäte iných, sú mémami. Medzi mémy patria mnohé takéto obsahy od jednodu­ chých až po zložité. Dawkins spomína, že „sa zdá, že jazyky sa vyvinuli pomo­ cou ne-genetických prostriedkov“,197 t.j. pomocou kultúrnej evolúcie. Takisto je to s našimi vedeckými teóriami. „Ak vedec počuje alebo číta o dobrej myš­ lienke, predá ju svojim kolegom a študentom. Spomenie ju vo svojich článkoch a vo svojich prednáškach. Ak sa myšlienka uchytí, možno povedať, že sa šíri z mozgu do mozgu.“ 19B Niečo podobné možno povedať aj o náboženských ob­ sahoch, tvrdeniach a ideách. Dawkins cituje v Sebeckom géne svojho kolegu N. K. Humphreyho: „... mémy by sme mali chápať ako živé štruktúry, nie len metaforicky, ale technicky. Keď zasadíš do mojej mysle plodný mém, ten doslova parazituje na mojom mozgu, ktorý sa stáva nosičom šírenia mému rovnakým spôsobom ako môže vírus parazitovať na genetickom mechanizme hostiteľskej bunky. A nie je to len metafora - napr. mém pre „vieru v život po smrti“ je skutočne realizovaný fyzikálne v miliónoch kópií ako štruktúra v nervovom sys­ téme individuálnych ľudí po celom svete.“199 M ÉM Y A IC H P R O SP E ŠN O SŤ A ŠK O D L IV O SŤ

Ešte predtým ako pristúpim k úlohe ľudského myslenia, ľudského rozhodo­ vania a od toho neoddeliteľnej úlohy ľudskej slobody, musím objasniť dva podstatné body. Aby malo toto ľudské myslenie a toto rozhodovanie zmysel, musí platiť, že jeho objekty a produkty majú určité vlastnosti, ktoré ich robia hodnými uprednostnenia pred inými takýmito objektmi. Aby malo z hľadis­ ka človeka zmysel modifikovať, vytvárať či šíriť mémy, musia byť toho (z jeho hľadiska) hodné. To nastáva napríklad vtedy, ak sú prospešné, ale tiež vtedy, ak majú dostatočne vysokú pravdivostnú hodnotu. V tejto podkapitole chcem ukázať, že mémy môžu byť pre ich nosite­ ľa ako prospešné, tak aj škodlivé, ale aj neutrálne z hľadiska prospešnosti. V nasledujúcej podkapitole sa budem zase venovať otázke vzťahu mémov a pravdivosti. 197 DAW KINS, R.: The Selfish Gene. N ew York: O xford University Press Inc., 2006, s. 189. 198 Tamže, s. 192. 199 Tamže, s. 192.

60

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

Daniel Dennett zdôrazňuje dôležitý fakt: mém môžeme chápať ako parazita, ktorý riadi organizmus v prospech svojej vlastnej replikácie, mali by sme si však pamätať, že takýchto stopárov či symbiontov možno klasifikovať do troch základných kategórií: paraziti, ktorých prítomnosť znižuje zdatnosť svojho hostiteľa; spolustolovníci, ktorých prítomnosť je neutrálna (hoci, ako nám napovedá etymológia, zdielaju s nami spoločný stol); mutualisti, ktorých prítomnosť zvyšuje zdatnosť ako hostiteľa, tak aj hosťa. 200 Slovo „parazit by pre nás teda v tomto kontexte nemalo automaticky znamenať niečo ne­ gatívne. Mémy môžu byť pre nás aj prospešné, rovnako ako neprospešné či neutrálne. To nie je v žiadnom rozpore s tým, že „v doméne mémov, konečný príjemca výhod, príjemca, na ktorého sa musia vzťahovať definitívne kalkulácie strát a ziskov, je mém sám, nie jeho nositelia.“201 To, že mému „záleží v ko­ nečnom dôsledku na jeho vlastnom prospechu, ešte neimplikuje, že nemôže byť prospešný aj pre svojho nositeľa. Na to, aby sme určili, či je nejaký mém pre nás prospešný alebo nie, teda nestačí fakt, ze je to mem. Tento fakt sam osebe neznamená nič pozitívne ani negatívne. Az po uvážení konkrétneho prípadu môžeme vyniesť ortieľ o prospešnosti, škodlivosti či neutralite da­ ného mému. A práve to, že na určenie prospešnosti mému nestačí fakt, že je to mém, implikuje dôležitosť ľudskej aktivity, ktorá musí k rozhodnutiu tejto otázky v každom konkrétnom prípade (ak sa nechceme rozhodnúť náhod­ ne alebo na základe kritérií, ktoré nemajú žiadny podstatný súvis s otázkou, na ktorú sa pýtame) prísť pomocou uvažovania, kalkulácie, posudzovania, čo si vyžaduje uplatnenie rozhodovania, tvorivosti a teda aj ľudskej slobody. M ÉM Y A P R A V D IV O SŤ

Snáď si môžem dovoliť predložiť nasledujúcu myšlienku. Podobne ako ohľad­ ne prospešnosti mémov pre ich nositeľa mémy môžu byt prospešné, nepro­ spešné alebo neutrálne, tak aj ohľadne ich pravdivostnej hodnoty môžu byť pravdivé, nepravdivé alebo ani jedno (t. j. bez pravdivostnej hodnoty). Z toho, že je niečo mémom, nevyplýva, že je to pre jeho nositeľa škodlivé, ale nevy­ plýva z toho ani, že je to pre neho prospešné či neutrálne. Analogicky v prípa­ de pravdivosti nevyplýva z toho, že je niečo mémom, že je to pravdivé, ani že je to nepravdivé, ani že to n e m á pravdivostnú hodnotu. Tak ako cieľom mémov nie je prospešnosť pre ich nositeľa, tak ich cieľom nie je ani pravdivosť. Hovorenie o pravdivosti mémov môže na prvý pohľad 200 D E N N E T T , D. C.: Freedom Evolves. London: Allen Lane The Penguin Press, s. 177. 201 Tamže, s. 177.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

61

vyzerať možno zvláštne, ale nie je to nič, v čom by bol obsiahnutý spor. N a­ priek tomu, že mém nemá za cieľ prospech pre svojho nositeľa, môže napriek tomu v určitých prípadoch byť svojmu nositeľovi prospešný. Analogicky napriek tomu, že cieľom mémov nie je pravdivosť, môžu mať v niektorých prípadoch pravdivostnú hodnotu. Pravdivostnú hodnotu určite nebude mať nejaký návod na konanie, ako je napr. spomínané oddeľovanie zrna od piesku vhodením do vody. Na druhej strane viera či presvedčenie o posmrtnom ži­ vote pravdivostnú hodnotu má (nech už je tou hodnotou „pravda“ alebo „ne­ pravda“). Je totiž zároveň výrokom, ktorý niečo tvrdí. V tomto prípade to, že človek nejakým spôsobom prežije svoju smrť. U vedeckých teórií je sam o­ zrejme namieste hovoriť o ich pravdivosti. Pritom sú to takisto mémy - hoci nesmierne komplikované. Prenášajú sa totiž z jedného média do druhého, reprodukujú, vyvíjajú a šíria. Zdá sa teda, že môžeme povedať, že niektoré mémy alebo ich zložky majú pravdivostnú hodnotu. Ide o prípady ako presvedčenia, viery, teórie ale aj príbehy, mýty atď. Pravdivostnou hodnotou je totiž „pravda“ aj „nepravda“. Pravdivostnú hodnotu nemajú tie mémy, ktorým nemožno principiálne pri­ radiť ani pravdivosť, ani nepravdivosť. V prípade, že mém nie je iba napr. pre­ svedčením, ale presvedčenie obsahuje, môžeme hovoriť, že minimálne táto jeho časť má pravdivostnú hodnotu. Spolu s B. Binkom však musím poznamenať aj to, že „kritériom prav­ divosti nie je, a dokonca ani nemôže byť úspešnosť. Existujú nesmierne ‘úspeš­ né’, a pritom preukázateľne nepravdivé tvrdenia a teórie.“202 Zo stotožňova­ nia úspešnosti šírenia sa určitých názorov s pravdivosťou vyplývajú zjavne nepravdivé závery. „Z tvrdenia, že pravda je charakterizovaná úspešnosťou, vyplýva, že vety, teórie či tvrdenia, ktoré uspeli, sú nutne pravdivé a vety, ktoré neuspeli, museli byť nepravdivé.“203 Nie je však na škodu stále si pripomínať, že mémom vo všeobecnosti automaticky ide o ich vlastné prežitie a šírenie (o produkciu ďalších svojich kópií), nie o pravdivosť ani prospešnosť pre svojho nositeľa či skupinu nosi­ teľov. To je jeden bod, kde musí vstúpiť do hry naše myslenie a hodnotenie - musíme uvážiť naše vlastné záujmy. Musíme uvážiť, v ktorých prípadoch sú naše vlastné záujmy v súlade so záujmami ako génov, tak aj mémov (v m no­ hých prípadoch súlad existuje, v mnohých nie). t 202 BIN K A , B.: Sociobiologie jako veda. In: H A V LlK, V., N O SE K , J. (eds.): Evoluce a véda. N ym burk: O PS, 2008, s. 246. 203 Tamže, s. 245-246.

62

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

Takisto ohľadne pravdivosti musíme my sami uvážiť, či sú dané mémy pravdivé. Musíme si však uvedomiť dôležitý fakt, že naše uvažovanie o pravdi­ vosti nejakého mému je tiež súčasťou evolučného procesu, kde sa už uplatňuje prirodzený výber. Sám organizovaný proces nazývaný vedou je súčasťou evo­ lučného procesu - a v ňom sa už z dlhodobého hľadiska uplatňuje prirodzený výber. Prostredie zabezpečujúce vedecký vývoj našich teórií musí, ak má dlho­ dobo pretrvať, podmieňovať znaky, ktoré budú schopné zaručiť jeho pretrvanie, jeho odolanie tlakom prirodzeného výberu. Ak majú mémy s vysokou pravdivostnou hodnotou prežiť, musia mať samé alebo aspoň v kombinácii s inými ich podporujúcimi mémami, zároveň aj vysokú schopnost prežit v memofonde. Toto sú komplikované otázky, ktoré možno rozrieši až budúcnosť. Teraz sa zameriam na úlohu ľudského myslenia v procese kultúrnej evolúcie. Vy­ zdvihnem niekoľko dôležitých rysov tohto typu evolúcie, ktoré zvyšujú dôle­ žitosť ľudskej aktivity, myslenia, rozhodovania a tým aj slobody. Ú LO H A Ľ U D SK É H O M Y SLEN IA V P R O C E S E K U L T Ú R N E J E V O LÚ C IE

Fakt, že mémy môžu byť prospešné, škodlivé či neutrálne, bude hrať pri riešení našej otázky založenom na tu opisovanom pohľade dôležitú úlohu. Rovnako aj fakt, že môžu mať v niektorých prípadoch pravdivostnú hodnotu. Dostaču­ júce pre vyriešenie nášho problému su vsak az v spojení s dalsou myšlienkou. Dennett ju vyjadruje nasledovným spôsobom: „Je hlbokým a pretrvávajúcim neporozumením Darwinistickému mysleniu, ze kedykoľvek podáme evolučné vysvetlenie ľudského fenoménu, či už v pojmoch génov alebo mémov, musíme popierať, že ľudia myslia. V niektorých prípadoch ide o vedľajší produkt karika­ túry genetického determinizmu, ktorého imaginárni prívrženci hovoria: ‘Ľudia nemyslia, majú len množstvo nemysliacich inštinktov! Možno ho však nájst aj v karikatúre ... teoretikov kultúrnej evolúcie, ktorí v podstate hovoria: ‘Moje mémy ma prinútili urobiť to!’ - akoby mémy (povedzme memy počítania ci kvantovej fyziky) mohli vykonať svoju pracú vo svojich ľudských nositeľoch bez toho, aby ľudské bytosti premýšľali.“204 Tak ako gény sú testované prirodzeným výberom prostredníctvom feno­ typu, čiže súboru všetkých znakov ich biologického nositeľa,205 tak aj mémy

204 D E N N E T T, D. C.: Freedom Evolves. London: Allen Lane The Penguin Press, s. 186. 205 M ayr definuje fenotyp podrobnejšie ako „súbor všetkých viditeľných znakov vyvíjajúceho sa alebo vyvinutého jedinca (vrátane jeho anatomických, fyziologických, biochemických aetologických znakov). Fenotyp je výsledkom vzájomného pôsobenia medzi genotypom a prostredím." MAYR, E.: Čo je to evolúcia. Bratislava: K alligram , 2004, s. 361-362.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

63

musia prejsť istým „testom“. Aby mohli byť skopírované do iného mozgu, musia sa nejako prejaviť. Takisto musia nejakým spôsobom „prinútiť“ nové­ ho nositeľa, aby ich prijal, podržal a šíril. Môžu na to použiť rôzne spôsoby. Napríklad k prenosu znalostí patrí ich vyjadrenie, prípadne aj preukázanie ich užitočnosti, správnosti atď. Tieto veci si vyžadujú premýšľanie. Ešte viac je myslenie potrebné pri prenose celých teórií. Takisto modifikácie informácií či teórií vznikajú za podstatného prispenia myslenia. Ako hovorí Dennett: „Mémy závisia na ľudských mozgoch ako na svojich dočasných príbytkoch; ľud­ ské ľadviny alebo pľúca by im ako alternatívne príbytky nemohli slúžiť, pretože mémy závisia na schopnosti premýšľať, ktorú majú ich hostitelia. Byť súčasťou procesu myslenia je spôsob, ako sú mémy ... testované prirodzeným výberom, podobne ako sú gény testované tak, že sa postupuje podľa ich návodu na tvorbu bielkoviny a že produkt tohto návodu reálne vznikne. Ak sú mémy nástroje mys­ lenia (a mnohé z najlepších spomedzi nich sú práve tým), musia byť používané, aby sa ukázali ich fenotypické efekty. Je potrebné, aby ste mysleli.“206 Aby sa ukázalo, že nejaká teória je správna alebo stojí za to sa jej naučiť, uchovať ju a šíriť, je potrebné, aby sme o nej premýšľali; ešte podstatnejšie však je, aby sme premýšľali na jej základe (pomocou nej) o veciach, ktoré si nárokuje vysvetliť. Takisto výhody nejakej metódy (myslenia, poznáva­ nia, riešenia problémov atď.) sa ukážu len vtedy, keď sa ich pokúsime použiť na predmet, vzhľadom na ktorý si nárokuje byť tou správnou metódou. Tu sa bez myslenia jednoducho nezaobídeme. Rola a aktivita ľudskej bytosti je teda nutná, ako to aj zodpovedá našim skúsenostiam. Individuálna aj kolektívna ľudská aktivita - premýšľanie, rozhodovanie sa, hodnotenie, posudzovanie je potrebná aj pri modifikácii teórií, pri ich vylepšovaní aj pri ich tvorbe. Ešte predtým, než sa zamyslíme nad úlohou ľudskej slobody, je potrebné vyzdvihnúť jeden rozdiel medzi darwinovským modelom biologickej evolú­ cie a kultúrnou evolúciou. „Charakteristickým znakom darwinovského mode­ lu biologickej evolúcie je, že nové účelné fenotypové znaky, presnejšie povedané nové alely, ktoré ich vytváranie podmieňujú, vznikajú výhradne náhodnou mu­ táciou. Dôležitým rysom kultúrnej evolúcie je naopak to, že nový variant mému môže vznikať aj v dôsledku cielenej, t. j. účelovo zameranej aktivity jedinca.“207 Nové gény vznikajú pomocou procesov, ktoré sú neuvedomelé. Nie je tu žiad­ na racionálna myseľ, ktorá by mohla navrhnúť novú variantu (ktorá by bola následne testovaná prirodzeným výberom). Novinky vznikajú neuvedomele a bez akéhokolVek zámeru. Dizajn prebieha vďaka prirodzenému výberu. Ten 206 D E N N E T T , D. C.: Freedom Evolves. London: Allen Lane The Penguin Press, s. 186. 207 FLEG R, J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 321.

64

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

je príčinou toho, že v dlhodobej perspektíve pretrvajú tie gény, ktoré geneticky podmieňujú indivíduá s dostatočným počtom adaptívnych znakov, t.j. indiví­ duá dostatočne dobre prispôsobené prostrediu, v ktorom žijú. Kultúrna evolúcia je však v tomto ohľade čiastočne iná, pretože v tom bode, v ktorom pri genetickej evolúcii vznikajú nové varianty, je u nej možný nový typ ich vznikania. Okrem neuvedomelých procesov (ktoré sú stále m ož­ né a vo velkej miere prítomné) sú v kultúrnej evolúcii možné aj procesy viac alebo menej uvedomelé. Dizajn vykonávaný uvedomelými racionálnymi by­ tosťami, ktoré majú zámery, môže vstúpiť do hry. Tým vstupuje do hry ľudská aktivita, myslenie, tvorba, posudzovanie atd’., a tým aj sloboda. Inak povedané, variabilita mémov je zabezpečená rôznymi spôsobmi. Niektoré sú neuvedomelé a bez zámeru, napr. prostá nedokonalosť predáva­ nia daného mému, či nedokonalosť našej pamäte atd. Iné sú v tej či onej miere uvedomelé a zámerné. Existencia týchto spôsobov vzniku nových memov ma preto veľký význam pre otázku ľudskej slobody. Človek môže vytvoriť nový mém (znalosť, presvedčenie, teóriu) aj vedome. Môže vytvoriť novu značne modifikovanú verziu nejakej teórie alebo úplne novú teóriu pomocou svoj­ ho intelektu, uvažovania, premýšľania. Tento proces aj jetw) výsledky možno v niektorých prípadoch pokojne označiť slovom „geniálny“. Určite však ide v takýchto prípadoch o proces uvedomelý, zámerný, mnohokrát aj viac alebo menej racionálny. Možnosť prítomnosti cielenej, zámernej aktivity pri tvorbe nových va­ riantov mémov, či dokonca nových mémov, má dôsledky pre kultúrnu evolú­ ciu. Dennett cituje slová Stevena Pinkera: „ako zdôraznil Steven Pinker (osob­ ná komunikácia), mnohé mutácie, ktoré sa udejú u mémov - aká veľká časť, to nie je jasné - sú očividne cielené mutácie: 'Mémy ako teória relativity nie su kumulatívnym produktom miliónov náhodných (nedelených) mutácií nejakej pôvodnej myšlienky, ale každý mozog v reťazi ich produkcie pridal mnoho k vý­ slednému produktu nenáhodným spôsobom ,“208 Iným spôsobom môžeme tento podstatný rozdiel medzi genetickou evolúciou a kultúrnou evolúciou popísať aj tak, že v kultúrnej evolúcii je možné aj prednostné vznikanie účelných (adaptívnych) mémov a prednostne dedenie práve týchto mémov.209 Čo to znamená? Človek je schopný vytvarat nové varianty mémov a dokonca aj nové mémy zámerne, cielene. Už v m o­ mente vzniku nových mémov či nových variantov mémov sa môže uplatmt 208 D E N N E T T , D. C.: D arw in’s Dangerous Idea. Evolution and the M eanings o f Life. London: Alien Lane The Penguin Press, 1995, s. 355. 209 FLEG R , J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 321.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

65

dizajn (nie je už teda prítomný iba v dlhodobom procese prirodzeného výbe­ ru jedných variantov pred druhými210). V takýchto prípadoch teda ide - ak si môžeme vypožičať tento výraz - o viac menej „inteligentný dizajn“. Ten vstu­ puje do hry až v kultúrnej evolúcii, a nie už v biologickej, ako sa domnievajú prívrženci tzv. inteligentného dizajnu. To je podstatný rozdiel, ktorý nesmie­ me stratiť zo zreteľa. Fakt, že v kultúrnej evolúcii môže nastúpiť dizajn aj pri tvorbe jednot­ livého nového mému či jeho modifikácii, implikuje, že v tomto type evolúcie má agent vytvárajúci alebo modifikujúci mémy dôležitú úlohu. V procese tohto dizajnu sa už teda môže uplatniť aj sloboda daného agenta, v našom prípade človeka. „Inteligentný dizajn“ pri tvorbe nových mémov, t.j. dizajn v ktorom je prítomný inteligentný agent, je jednou zo spomínaných stránok odlišnosti kul­ túrnej evolúcie od biologickej. Druhou je prednostné dedenie účelných znakov. Tým máme na mysli, že prijatie nového mému potenciálnym nositeľom môže byť determinované (aspoň sčasti) aj inteligentnou aktivitou tohto potenciál­ neho nositeľa. Inak povedané, to, či nový mém vytvorí svoju repliku v mojom mozgu, závisí aj od procesov ako je moje myslenie, posudzovanie atď. Pri prijímaní nových mémov sa uplatňuje aj naša sloboda, a to napr. vo forme rozhodovania a posudzovania. Pri tvorbe nových mémov sa naša sloboda mohla uplatniť nielen vo forme rozhodovania a posudzovania, ale aj vo forme tvorby nového, ktoré ovplyvní budúcnosť. Tá bude iná, ak objavíme napr. teóriu relativity, a ak ju neobjavíme. N O V Ý M A T E R IÁ L P R E P R IR O D Z E N Ý V Ý B E R ?

Ako som už spomínal, z dlhodobého hľadiska sa aj v kultúrnej evolúcii musí uplatniť prirodzený výber. Teraz chcem predložiť myšlienku, podľa ktorej mu ľudia môžu poskytnúť materiál, ktorý by inak nemal. Ako by mohlo byť niečo také možné? Aby sme to pochopili, musíme sa zamyslieť nad tým, čo sa v evolučnej biológii označuje ako adaptívna krajina. Model adaptívnej krajiny uviedol do evolučnej biológie americký biológ Sewall Wright. Ide o dva rozdielne m o­ dely, a to o abstraktný model buď prostredia a jednotlivých organizmov, alebo prostredia a populácií. Podstatu veci si môžeme ukázať na prvom z týchto 210 Aj prirodzený výber dizajnuje organizm y - t.j. organizm y vďaka nem u získavajú adaptívne znaky. Avšak tento dizajn nie je inteligentným dizajnom , pretože prirodzený výber nie je inteligentným dizajnérom - nem á zámery, vedom ie ani ciele.

66

ACTA

P H I L O SO P H I CA

TYRNAVIENSIA

modelov. Majme trojrozmerný povrch, tzv. adaptívnu krajinu, kde súradnice x a y danej súradnicovej sústavy znázorňujú nejaké dve vlastnosti biologic­ kých organizmov. Súradnica z danej plochy potom označuje zdatnosť orga­ nizmu s vlastnosťami x a y. Rôzne kombinácie vlastností x a y sú z hľadiska prirodzeného výberu rôzne výhodné, čo je v adaptívnej krajine znázornené tým, že súradniciam x a y zodpovedá rôzne z (dana plocha ma pre rôzne x a y rôznu hodnotu z). Mutácia mení vlastnosti x a y daných organizmov, a tak sa potomkovia môžu nachádzať posunutí vzhľadom na x-ové a y-ové súradnice svojich predkov. Z dlhodobého hľadiska sa môžu prostredníctvom prirodze­ ného výberu diať len posuny smerom hore (na danej ploche). „Prirodzeným výberom môžu byťfixované len také mutácie, ktoré posúvajú priemet organiz­ mu v rovine adaptívnej krajiny po svahu nahor, do miest s väčšou súradni­ cou z. Je zrejmé, že za vhodných okolností sa organizmy vyšplhajú na vrcholy jednotlivých kopcov. Nikde pritom nie je povedané, že by mali obsadiť všetky vrcholy alebo že by sa mali vyšplhať práve na vrcholy najvyššie. Ak medzi dvo­ ma vrcholmi existuje údolie, nedokážu sa organizmy dostať z jedného vrcholu na druhý. Ak sa mutant ocitne v menšej nadmorskej výške, je buď prirodzeným výberom eliminovaný, alebo sa jeho potomkovia časom vyšplhajú (vplyvom ďal­ ších mutácií) späť na najbližší vrchol. Môže sa stať, že v susedstve obsadeného vrcholu, realizovanej niky, existuje niekoľko vrcholov voľných, snáď aj vyšších, na ktoré sa organizmy nikdy nedostanú. Znamená to, že evolúcia neoptimaližuje, k tomu by potrebovala prekonávať údolia v adaptívnej krajine, evolúcia iba vylepšuje.“211 Podstatnou vlastnosťou biologickej evolúcie, ktorá zamedzuje možnos­ ti preskočiť údolie v adaptívnej krajine, je to, že nové varianty schopné mať potomkov alebo aspoň prežiť sa môžu líšiť od svojich predkov len málo. Ako vieme z predošlej analýzy niektorých znakov kultúrnej evolúcie, toto pre ňu neplatí. Niektoré varianty sa síce naozaj líšia len málo, nie však nevyhnut­ ne všetky. Preto je možné, aby došlo k preskočeniu (aspoň niektorých) údolí v adaptívnej krajine. A v tomto bode zohráva znova dôležitú úlohu ľudská aktivita. Jedným zo spôsobov, ktorým vznikajú veľmi odlišné varianty, dokonca nové mémy, je ľudské myslenie. Spomeňme si na prípad, ktorý spomenul Steven Pinker v osobnej komunikácii s D. Dennettom. Teória relativity nevznikla nejakou malou modifikáciou Newtonovej teórie. Bol potrebný mohutný intelektuálny výkon (na ktorom sa určite podieľali - napr. aj ako nástroje myslenia („m no­ hé z najlepších sú práve tým“) - aj iné mémy). Teória relativity sa v mnohých 211 FLE G R , J.: Evoluční biologie. Praha: A cadem ia, 2005, s. 54.

ACTA

PHILOSOPH1CA

TYRNAVIENSIA

aspektoch diametrálne líši od Newtonovej koncepcie. Takýto skok by nebol u génov možný, u mémov však možný je. A ľudské myslenie a iné ľudské ak­ tivity sú nevyhnutným predpokladom takýchto skokov. Tým sa ukazuje, že v kultúrnej evolúcii je možná - aspoň v istej miere - aj optimalizácia, ktorá je v biologickej evolúcii nedostupná. A táto optimali­ zácia je závislá od intelektuálnej aktivity ľudských bytostí. Čím väčšiu vhodnú modifikáciu nejakého mému dokáže človek vykonať, tým väčší je možný skok ponad dané údolie adaptívnej krajiny. Všetky skoky nebudú zrejme možné, ale niektoré áno. Z Á V ER

Aby som skompletizoval predkladaný pohľad na otázku prítomnosti ľudskej slobody v kultúrnej evolúcii tak, ako ju popisuje veda, na záver objasním pre­ pojenie medzi ľudskou slobodou a ľudskými aktivitami, ktoré sa podieľajú na kultúrnej evolúcii. Tieto ľudské aktivity sa mohli uskutočňovať v dvoch bodoch: 1) vytváranie nových mémov alebo modifikácia (často velká) star­ ších variánt mémov a 2) prijímanie („dedenie“) mémov. V procese tvorby nových mémov sa aspoň v niektorých prípadoch zúčastňuje ľudské myslenie, posudzovanie aj tvorivá aktivita, čo môže viesť k veľkým skokom v ich vývoji, skokom, ktoré nie sú v biologickej evolúcii možné - navyše, tieto skoky sú od tejto ľudskej aktivity závislé. Pokiaľ ide o prijímanie nových mémov, v mnohých prípadoch (hoci nie vo všetkých) sa v procese ich prijímania tieto ľudské aktivity uplatňujú tiež. A uplatňovať tieto aktivity má zmysel, pretože mémy môžu byť pre nás prospešné aj neprospešné, a takisto môžu mať aj pravdivostnú hodnotu. Ak ma niekto učí teórii relativity, musí mi ju vysvetľovať. Pri tomto pro­ cese sa zúčastňuje jeho myslenie, ale aj posudzovanie (Ako to mám vysvetliť? Mám použiť radšej tento príklad? Mám začať takto alebo takto? atď.). Takis­ to ja ako potenciálny prijímateľ musím vynaložiť istú intelektuálnu námahu (v tomto prípade veľkú), na to, aby som rozumel jednotlivým veciam, ktoré sú mi predkladané. Musím byť schopný uvedomiť si isté súvislosti a dôsledky. Ak je pre mňa dôležité, či je daná teória pravdivá, alebo aspoň bližšia prav­ de než iná teória, musím vynaložiť mnoho námahy na to, aby som zistil, či je konzistentná, či je v súlade s experimentmi (potrebujem napr. pochopiť, prečo ten a ten experiment vyvracia iné teórie, ale nie túto) atď V prípade, že má daný mém nejaké eticky významné dôsledky (napr. keby ma niekto pre­ sviedčal o nacistickej ideológii), musím zapojiť nielen myslenie, ale aj posu­ dzovanie v etickom zmysle slova. Bude to tiež mojim rozhodnutím (za ktoré 68

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

môžem za určitých okolností právom niesť dôsledky), ak prijmem nejaký mém. Toto rozhodovanie som vykonal ja, a za určitých okolností má zmysel, aby bol na mňa kladený nárok zodpovednosti. Právne systémy musia (ak majú slúžiť svojmu účelu) definovať slobodné konanie, zodpovednosť za konanie, vinu aj trest. A tieto právne systémy to v tej či onej miere aj dokážu. Súčasťou predkladaného pohľadu je téza, že pojmy zodpovednosti a slobody používané v právnych systémoch a v praxi použiteľných etických teóriách sú zmysluplné práve vďaka tomu, že sú použiteľné v praxi. Z toho následne vyplýva, že je pre nás dôležité jedine to, či pod tieto pojmy slobody a zodpovednosti spadajú tie ľudské aktivity, ktoré sme odhalili v kultúrnej evolúcii. Odpoveď je kladná a tak možno v rámci tohto pohľadu na našu otázku tvrdiť, že ľudské aktivi­ ty, ktoré spadajú do rámca našich právnych systémov a v praxi použiteľných etických teórií; ľudské aktivity, ktoré tieto systémy a teórie považujú v určitých prípadoch za aktivity slobodné; ľudské aktivity, za ktoré sme podľa nich zod­ povední; ľudské aktivity, za ktoré môžeme byť podľa nich vinní a potrestaní, sú prítomné v procese kultúrnej evolúcie. Inak povedané, z hľadiska predklada­ ného pohľadu na slobodu možno povedať, že je v tomto procese je prítomná, a teda že procesy kultúrnej evolúcie ako ju popisuje veda, sú zlučiteľné s takto chápanou ľudskou slobodou. V predchádzajúcom opise som sa snažil vyhnúť otázke zlučiteľnosti slo­ body s fyzikálnym determinizmom a indeterminizmom. Ak totiž prijmeme výsledky vedy ohľadne fyzikálnej determinovanosti a indeterminovanosti dejov, prebiehajúcich v našich telách, otázka našej slobody znova vstupuje do hry. Môžeme sa pýtať, či nie sme neslobodní aj napriek tomu, že sa v kul­ túrnej evolúcii zúčastňuje aj naše myslenie, posudzovania a tvorivá aktivita. Môžeme sa totiž pýtať, či nie je čo sa týka slobody problémom, ak sú tieto ak­ tivity opísateľné na základnej úrovni pomocou fyzikálnych zákonov, t.j. redu­ kovateľné na fyzikálne deje. Tento problém som však v tejto kapitole neriešil, takže sa k nemu nebudem vyjadrovať. Na záver môžem už len dodať, že nedúfam v nič viac než v to, že náčrt spomínaného pohľadu na otázku prítomnosti slobody v kultúrnej evolúcii, tak ako ju popisuje veda, bude inšpiratívnym podnetom k filozofickému pre­ mýšľaniu nad touto a súvisiacimi otázkami.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

69

L I T E RA T Ú RA

BINKA, B.: Sociobiologie jako veda. In: HAVLÍK, V., NOSEK, J. (eds.): Evoluce a veda. Nymburk: OPS, 2008, s. 225-247. BLACKMOREOVÁ, S.: Teórie mernú. Kultura a je jí evoluce. Praha: Portál, 1999. DAWKINS, R.: Pŕedmluva Richarda Dawkinse. In: BLACKMOREOVÁ, S.: Teórie mernú. Kultura a její evoluce. Praha: Portál, 1999, s. 9-19. DAWKINS, R.: The Selfish Gene. New York: Oxford University Press Inc., 2006. DENNETT, D. C.: Darwins Dangerous Idea. Evolution and the Meanings of Life. London: Allen Lane The Penguin Press, 1995. DENNETT, D. C.: Freedom Evolves. London: Allen Lane The Penguin Press, 2003. FLEGR, J.: Evoluční biologie. Praha: Academia, 2005. GÁLIKOVÁ, S.: Psyché. Od animálnych duchov k neurotransmiterom. Brati­ slava: VEDA, 2007. GREENFIELDOVÁ, S. A.: Ľudský mozog. Bratislava: Kalligram, 2001. MAYR, E.: Čo je to evolúcia. Bratislava: Kalligram, 2004. Oxford Dictionaries Online [online]. URL: [cit. 21.11.2010; 22:43]

C U LT U R A L E V O L U T IO N A N D H U M A N FR E ED O M

In this study author tries to show one possible point of view on relation be­ tween cultural evolution and human freedom. This view is based on some scientific results from evolutionary biology and research of cultural trans­ mission; on some ideas of philosopher Daniel Dennett and biologist Richard Dawkins, but also on ideas o f some other authors. For an element of a culture or system of behavior passing from one individual to another by imitation or other non-genetic means author uses the term “meme”, because it is most commonly used. The main question of this study is whether human freedom is compatible with scientific results about cultural evolution. Author claims that at least if we abstract from the question of compatibility of freedom with determination and indetermination (because he - unlike for example D. Den­ nett - don’t agree with compatibility of free will with determinism), we can create a concept of human freedom which is compatible with what science tell us about cultural transmission in human species, and tries to describe this 70

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

concept and how it is not in contradiction with what we know about cultural evolution from scientific research. Author tries only to show certain point of view on relation between human freedom and cultural evolution in order to contribute to the philosophical discussion of this and related topics.

ACTA

PHILOSOPHICA

TYRNAVIENSIA

71