Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša/Sepulchral poloniká from northern Spiš. In: Jiří ROHÁČEK (ed.): Epigraphica et Sepulcralia, V. Praha: Artefactum 2014, s. 63-89. ISBN 978-80-86890-66-1, ISSN 2336-3363

EPIGRAPHICA & SEPULCRALIA V. Fórum epigrafických a sepulkrálních studií

Editor: Jiří Roháček

ARTEFACTUM

ÚSTAV DĚJIN UMĚNÍ AV ČR

Praha 2014 3

ES_5.indd 3

4.11.2014 9:06:07

Obsah Úvodem (Jiří Roháček).................................................................................................. 7 Sepulcralia (et Epigraphica) Milena Bravermanová, Problematika otevírání hrobů panovníků, svatých a církevních hodnostářů na Pražském hradě................................................... 11 Marek Červený, Reflexe doby ve funerální plastice sochaře Rudolfa Březy............. 29 Miroslav Čovan, Kultúrno-spoločenské pomery ranonovovekého Bardejova na pozadí meštianskych sepulkrálií................................ 41 Zuzana Čovanová-Janošíková, Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša................. 63 Günter Donath, Getreu bis in den Tod – Markgraf Wilhelm I. von Meißen und „der lange Schatten des Kaisers“ ......................................................................... 91 Jakub Krček, Nález raně barokních náhrobníků v klášteře Teplá. Ojedinělý doklad pohřební kultury premonstrátské kanonie v 17. století a příspěvek k problematice druhotného používání sepulkrálií.................................. 107 Martin Pavlíček, „spí tuto v této kapli, … spí on chrápáním velikým“. Barokní mauzolea, náhrobky a epitafy v Olomouci a Kroměříži.............................. 129 Karin Písaříková, Náhrobky Bohuslava Fuchse....................................................... 145 Jaroslav Podliska – Sylvie Svatošová – František Flek, Archeologické objevy náhrobníků z Prahy a způsoby jejich dokumentace.............. 165 Jana Pohaničová, Návrhy hrobiek z pozostalosti M. M. Harminca...........................185 Marcin Szyma, The Original Tomb of St Hyacinth in the Dominican Church in Cracow................................................................................................................... 203 5

ES_5.indd 5

4.11.2014 9:06:07

Štěpán Vácha, Mathey delineavit: Náhrobek hraběte Humprechta Jana Černína z Chudenic ve světle písemných pramenů (1683–1688)........................................... 219 Filip Velímský, Operativní průzkum znovuotevřené barokní krypty v karneru Všech svatých v Sedlci u Kutné Hory....................................................... 241 Marek Walczak, On the Necropolises of Chivalric Clans at Sandomierz. Remarks on the Popularity of Memorial Inscriptions in Fourteenth-Century Mural Painting in Central Europe......................................... 253

Epigraphica (et Sepulcralia) Petr Jenč – Vladimír Peša – Ľubomír Turčan – Dominika Machačová – Martin Barus – Hana Pátková, Galerie pozdně středověkých a novověkých maleb a nápisů v jeskyni Na Špičáku, okres Jeseník................................................. 281 Jan Lhoták – Zlata Gersdorfová, Kostel sv. Mikuláše v Kašperských Horách a jeho středověké epigrafické památky...................................................................... 299 Materiae, Acta Jana Kepartová, Antika v nápisné kultuře českých zemí.......................................... 331 Jan Loch, Heraldické vzpomínky na zaniklý kostel Panny Marie na Louži na Starém Městě pražském a jeho sepulkrální památky............................. 343 Mahulena Nešlehová, Zpráva o realizaci náhrobku malíře Pavla Nešlehy.............. 363 Mahulena Nešlehová, Skleněný náhrobek od Mariana Karla.................................. 369 Václav Rybařík, Pražské morové sloupy a jejich nápisy......................................... 375 Seznam vyobrazení.................................................................................................... 391 Seznam autorů............................................................................................................ 408

6

ES_5.indd 6

4.11.2014 9:06:07

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša* Zuzana Čovanová Janošíková Sepulchral poloniká from northern Spiš. On the territory of northern Spiš, an exceptional collection of stone sepulchralia has been maintained, which in its character is related to the Polish ethnicity, intensively penetrating and acting on Spiš especially after 1412, when part of Spiš came into Polish pledge. Of the locally preserved sepulchralia, a group of epitaphs was naturally connected to that from the end of the 16th and first half of the 17th century, which was dedicated to deceased burghers or priests, coming from Poland or Silesia, during which time we all of these specified products only in the border areas, most affected by Polish reign. These works were preserved specifically in two established cities, Stará Ľubovňa and Podolínec and in the village Nižné Ružbachy. All of the presented sepulchralia contain a scene with a kneeling and praying deceased – alone or in the company of their family – under the Crucifixion. An inscription is located in the lower part. The language accompanying the inscriptions corresponds to the complicated, multi-ethnic composition of the populace in northern Spiš. Although precisely the depiction of the deceased before the crucifix was one of the most common scenes, taken in the Renaissance still from medieval sepulchralia, in Spiš (but also in the surrounding regions) this scene was not a central among our discussed group of northern Spiš sepulchralia in stone. Also the collection of sepulchralia from Stará Ľubovňa is valuable. The municipal archive was affected by several disasters and many written sources have been lost forever. The examined sepulchralia are hence another source, the analysis of which allows us to approach the forgotten populace of the town and region. Sepulchralia from the 1st half of the 17th century is moreover related to the Recatholization initiative, begun after the accession of Sebastián Lubomírski to the post of Spiš mayor. From that time, the territory of northern Spiš, specifically the newly created deaconate of Lubovnianska, was administered in the first place by the Polish Catholic clergy, until then by the bishopric of Krakow. Keywords: sepulchral monuments, epigraphy, Polish, Spis, Slovakia, 16th – 17th century

Časť územia Spiša sa po roku 1412 stala súčasťou poľského zálohu. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský podpísal s poľským kráľom Vladislavom II. dohodu o pôžičke vo výške 37 tisíc kôp českých grošov, ktoré potreboval na vojnu s  Benátkami. Dňa 16. októbra 1412 sa obe strany dohodli na tom, že predmetom ručenia budú vybrané mestá a obce na vtedy veľmi bohatom, prosperujúcom a kultúrne vyspelom Spiši. V zálohu sa tak ocitlo trinásť spišských miest z Provincie 24 spišských miest,1 tiež Ľubovniansky hrad a hrad v Podo1  Ide o tieto mestá: Spišská Sobota, Poprad, Matejovce, Veľká, Stráže pod Tatrami, Spiš63

ES_5.indd 63

4.11.2014 9:07:18

Zuzana Čovanová Janošíková

línci so svojimi panstvami2 a mestami Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. Súčasťou zálohu boli tiež dve obce pri Podolínci, Nižné a Vyšné Ružbachy. Zálohované spišské mestá a  obce spoločne tvorili tzv. Spišské starostovstvo (Starostia Spisz) a  patrili do Krakovského vojvodstva. To znamená, že poľský panovník toto územie spravoval pomocou vlastného úradníckeho aparátu, ktorý sídlil na Ľubovnianskom hrade a hrade v Podolínci, a menoval tiež správcu či tzv. spišského starostu.3 Zálohované mestá vytvorili nové združenie, Provinciu 13 spišských miest. Napriek všetkému táto časť regiónu patrila do Uhorského kráľovstva a v rámci cirkevnej správy pod Spišské prepošstvo, prislúchajúce k Ostrihomskému arcibiskupstvu.4 Občania zálohovaných miest a obcí využívali dvojaké občianstvo a samotným sídlam hospodársky prospievalo udeľovanie výsad ako uhorským, tak poľským panovníkom, pričom sa postupne stali konkurenciou pre zvyšné kráľovské mestá na Spiši a východnom Slovensku. Uvedený stav trval 360 rokov, keď boli 9. novembra 1772 tieto mestá a obce prinavrátené pod uhorskú správu. Medzi najvýznamnejšie sídla severného Spiša patrí Stará Ľubovňa a Podolínec, slobodné kráľovské mestá, ktoré boli už svojou polohou predurčené k tomu, aby sa v nich prelínali uhorské a poľské vplyvy.5 Mesto Stará Ľubovňa ležalo na významnej cestnej križovatke – prvá cesta viedla z Bardejova údolím rieky Poprad do Kežmarku cez Hniezdne a Podolínec, druhá od Spišského hraská Belá, Tvarožná, Ľubica, Vrbov, Ruskinovce, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie a Spišské Vlachy. 2  Súčasťou Ľubovnianskeho panstva boli obce a osady: Hraničné, Chmeľnica, Jakubany, Jarabina, Kače, Kamienka, Kremná, Krendželovka, Litmanová, Medzibrodie, Mníšek nad Popradom, Nová Ľubovňa, Pilhov, Podsadok, Veľký Sulín, Závodie. 3  Pod spišského starostu podliehali podstarostovia sídliaci na Ľubovnianskom a  Po­ dolínskom hrade, v 17. storočí sa uvádza už len jeden spišský podstarosta, sídliaci na Ľubovnianskom hrade, ďalej kasteláni oboch hradov a ďalší úradníci. Ľubovniansky hrad sa tak stal hlavnou rezidenciou starostu, no občas túto funkciu plnil aj hrad v Podolínci. Dve hradné panstvá zabezpečovali správu nad zálohovanými obcami. Mestá Stará Ľubovňa, Hniezdne a Podolínec mali vlastnú správu a úradníci, sídliaci na hradoch nad nimi vykonávali len dohľad a  vyberali poplatky. Pozri napr.: ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, Dejiny hradu Ľubovňa. Stará Ľubovňa 2005, s. 41. Dejiny spišského starostovstva naposledy priblížil: KURTYKA, Janusz, Starostwo spiskie (1412-1769/70). In: Ryszard Gładkiewicz, – Martin Homza (zost.), Terra Scepusiensis. Levoča – Wrocław 2003, s. 487–533 (tu aj s podrobnou bibliografiou). 4  Na začiatku 17. storočia sa istá časť zálohovaného územia dostala pod Krakovské biskupstvo, no k tejto skutočnosti sa vyjadríme nižšie. 5  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v pozn. 3), s. 5. 64

ES_5.indd 64

4.11.2014 9:07:18

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

du cez Levočské vrchy do Stareho Sączu a tretia spájala údolie rieky Poprad a Dunajec so Zamagurím smerom od Starej Ľubovne cez Červený Kláštor do Spišskej Starej Vsi alebo smerom na Nowy Targ. Zo Stareho Sączu a Noweho Targu bolo možné pokračovať až do Krakova. Medzi Poľskom a Uhorskom tak spomínané spišské mestá na severe tvorili významné centrá. Okrem kupcov putovali týmito cestami rozhodne aj remeselníci, ktorí cez severný Spiš iba prechádzali a istý čas možno zotrvali, alebo tu pôsobili dlhodobo a založili si dielňu. Predpokladáme, že medzi takýchto usadlíkov patrili minimálne od 16. storočia aj kamenári či kameňosochári, po ktorých sa v Starej Ľubovni a jej okolí zachovalo niekoľko zaujímavých artefaktov a sepulkrálií. Predmetom nášho záujmu boli v  prvom rade sepulkrálie, a  to tie, ktoré svojim charakterom súvisia s  poľským etnikom, intenzívne prenikajúcim a pôsobiacim na Spiši najmä po roku 1412.6 Z dochovaných sepulkrálií sa tak prirodzene vyčlenila skupina epitafov z konca 16. a prvej polovice 17. storočia, ktoré boli dedikované zomrelým, pochádzajúcim z Poľska alebo Sliezska, pričom všetky takto vyšpecifikované produkty nachádzame len v prihraničnej oblasti, najviac zasiahnutej poľským vplyvom. Konkrétne sa tieto produkty zachovali v  dvoch založených mestách, Starej Ľubovni a  Podolínci, a  v  obci Nižné Ružbachy. Forma týchto výhradne kamenných sepulkrálií určite nie je náhodná. Každé rozoberané dielo je jasnou variáciou na starší typ tzv. „saských“ epitafov či na novšie sliezske vzory – s ústredným výjavom kľačiaceho a adorujúceho zomrelého – samostatne alebo v spoločnosti svojej rodiny (tiež kľačiacej a adorujúcej) – pod Ukrižovaním. Jazyk sprievodných nápisov zodpovedá komplikovanej multietnickej skladbe obyvateľstva na severnom Spiši, pričom tri obsahujú latinský, dve poľský a rovnako dve nemecký text. 6  Na poľské a  sliezske vplyvy v  16. a  17. storočí na severnú časť susednej Šarišskej stolice poukázal Miroslav Čovan v súvislosti s bardejovskými sepulkráliami: ČOVAN, Miroslav, Stredoveká a ranonovoveká kultúra východného Slovenska vo svetle najnovších epigrafických, paleografických a heraldických zistení. Slovenská archivistika XLVI, 2011, s. 94–111; Idem, Kultúrno-spoločenské pomery ranonovovekého Bardejova na pozadí meštianskych sepulkrálií, In: Jiří Roháček (ed.), Epigraphica et Sepulcralia V. Praha 2014, s. 41–61. Stredovekými sepulkráliami zo Spiša sa zaoberá napríklad: ŠEDIVÝ, Juraj, Littera epigraphica sepulcralium mediaevalium Hungariae superioris, In: Jiří Roháček (ed.), Epigraphica & Sepulcralia, Praha 2009, s. 289–312. J. Šedivý publikoval aj metodiku epigrafického opisu, ktorou sa riadi aj táto práca: ŠEDIVÝ, Juraj, Stredoveké a novoveké epigrafické texty a metodika ich opisu. In: Slovenská archivistika XLVII, č. 2, 2012, s. 18–39. 65

ES_5.indd 65

4.11.2014 9:07:18

Zuzana Čovanová Janošíková

Hoci práve zobrazenie kľačiaceho zomrelého pred krucifixom patrilo medzi najtypickejšie scény, prevzaté v renesančnom období ešte zo stredovekých sepulkrálií, na Spiši (ale ani v okolitých regiónoch) sa táto scéna ako ústredný reliéf okrem nami rozoberanej skupiny severospišských sepulkrálií v kameni nevytvárala. Adorujúcu scénu pod Ukrižovaním využívali vo väčšom počte pri tvorbe drevených polychrómovaných epitafov. Tie však majú inú formu a takáto rezaná alebo maľovaná skupina modliacej sa rodiny netvorí ústredný motív epitafu, naopak, je podriadená hlavnému náboženskému výjavu. Za predchodcu severospišských epitafov nemožno považovať ani náhrobnú pamiatku Alexia I. Turza (Thurzo) v Kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorá je okrem jedného fragmentu z Nitry najstarším epitafom s motívom kľačiacich postáv pod krucifixom na Slovensku. Toto dielo má úplne iný umelecký, kvalitatívny, spoločensko-historický kontext a provenienciu. V roku 1543 ho zo solnhoferského vápenca vytvorila dielňa Loya Heringa v Eichstötte na objednávku šľachtickej rodiny Turzovcov, pre Alexia I., zastávajúceho úrad krajinského sudcu a neskôr kráľovského miestodržiteľa.7 Skupina sepulkrálií zachovaná na neveľkom území severného Spiša je viac-menej ucelená, vytvorená z  rovnakého druhu kameňa, ľubovnianskeho vápenca pre tunajších mešťanov a  kňazov, ktorí sem prišli z  poľských krajín. Identický pôvod má aj forma týchto severospišských sepulkrálií, ktorú so sebou priniesol majster alebo majstri zo severu či severozápadu, najskôr zo Sliezska alebo Krakova. Všetkých sedem zachovaných sepulkrálií má totožnú podobu – zväčša jednoduchá kamenná doska je v hornej časti vyplnená nízkym reliéfom, s jemným architektonickým členením edikuly a v spodnej časti sa nachádza nápis. Trojica epitafov je doplnená o drobný nadstavec. Nami rozoberané sepulkrálie literatúra zmieňuje len okrajovo. Väčšinu z nich ešte odborná spisba nezaznamenala. Asi najobsažnejšie, i keď nie veľmi lichotivo sa o nich vyjadril Kornél Divald v roku 1906: „... Spomenieme ešte jednu kamenársku školu, ktorá produkovala v 17. storočí väčšinou figurálne epitafy z nekvalitného mramoru ťaženého zrejme v lomoch v Ľubovni a na jej okolí. Zachovali sa nám v Nižných Ružbachoch, Podolínci, šarišskej Dubovici8 a v Ľubovni, napríklad 7  Pozri: LUDIKOVÁ, Zuzana, Epitaf miestodržiteľa Alexeja Thurza od sochára Loya Heringa v Levoči. In: Acta Musaei Scepusiensis. Levoča 2006, s. 173–188; Eadem, Náhrobná pamiatka krajinského sudcu, neskôr kráľovského miestodržiteľa Alexia I. Thurza. In: Ivan Rusina (ed.), Renesancia. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava 2009, s. 785–786. 8  V  Dubovici pri Lipanoch (Šariš) sa počas nášho výskumu žiadna sepulkrália nenašla (pozn. autora). 66

ES_5.indd 66

4.11.2014 9:07:18

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

aj na fasáde chudobinca. Tieto primitívne pamiatky sú ilustráciami (poslednej fázy) rustikalizácie nášho kamenárstva, ktoré kvôli tureckej okupácii upadalo najmä v mestách nášho pohraničia. I keď sú trochu zvláštne, nie sú – vďaka svojej naivite – nezaujímavé...“9 Iste nemožno predmetné artefakty označiť za umelecky prvotriedne výtvory, avšak ich hodnota spočíva práve v ich jedinečnosti, v ich forme a rozsahu zachovania, a samozrejme v ich bezprostrednej naviazanosti na poľský element. Navyše, v prípade predmetných sepulkrálií máme pred sebou viac ako len komemoratívne a reprezentatívne objekty, či objekty predstavujúce kultúru umierania konkrétneho spoločenstva. Väčšina skúmaných sepulkrálií ponúka možnosť zoznámiť sa so zabudnutými obyvateľmi regiónu. Obzvlášť v prípade Starej Ľubovne sú jednou z mála doposiaľ nevyužitých možností, ako sa možno o jej dejinách a obyvateľoch dozvedieť viac. Ich čítaním a následnou analýzou vnímame nielen konkrétne prosopografické údaje, ale odhaľujeme nové informácie, ktoré z iných prameňov už žiaľ, získať nemôžeme. Stará Ľubovňa Mesto zasiahlo od 16. storočia niekoľko požiarov a nešťastí. Pre mesto a tiež pre jeho archív sa stali osudnými požiare v rokoch 1556, 1639 a 1843, pričom podľa viacerých súpisov a inventárov pochádzajúcich zo 17., 18. a 19. storočia archív mesta obsahoval množstvo listín zo 14. až 17. storočia a mestských kníh zo 14. až prvej štvrtiny 18. storočia. Časť archívneho fondu bola na prelome rokov 1944 a  1945 evakuovaná do Opavy, časť bola ponechaná na svojom mieste. To, čo v Starej Ľubovni ostalo, bolo počas prechodu frontu zničené. Po vojne boli všetky spišské archiválie z Opavy vrátené a umiestnené do múzea v Poprade, kde ich roztriedili. Stará Ľubovňa však o svoj fond do roku 1949 nejavila záujem a bolo by preň šťastnejšie, keby ho aj v ďalších rokoch radšej ponechala v Poprade. Pred rokom 1953 sa stala časť fondu, ktorá stáročia odolávala požiarom, obeťou ľahostajného prístupu staroľubovnianskeho predsedu MNV Zoltána Majera. Ten nechal celý archív odovzdať do zberu! Podnes sa aj vďaka náhode a duchaprítomnosti jednotlivcov zachovalo len niekoľko jednotlivín.10 Zo zlomkov, ktoré nám z mestského archívu ostali, sa nám podarilo zhromaždiť niekoľko kusých informácií o zomrelých či pozostalých – o recipientoch či objednávateľoch tunajších epitafov. Pre naše bádanie boli zaujíma9  DIVALD, Kornél, Szepesvármegye művészeti emlékei, II. zv. Budapest 1906, s. 111. 10  CHALUPECKÝ, Ivan, Magistrát mesta Stará Ľubovňa 1330–1834. Inventár. Štátny okresný archív Stará Ľubovňa 1988, s. 3–4. 67

ES_5.indd 67

4.11.2014 9:07:18

Zuzana Čovanová Janošíková

vé dve mestské knihy – najstaršia z rokov 1513–158311 s niekoľkými záznamami aj zo 17. a 18. storočia a druhá najstaršia z rokov 1618–1692.12 Okrem nich sa nášho výskumu týkala tiež Kniha testamentov z  rokov 1660–177913 a najmä kanonické vizitácie z roku 179214 a 1832.15 Dvojicu zo skúmaných sepulkrálií dnes možno pozorovať v exteriéri farského Kostola sv. Mikuláša, na jeho oporných pilieroch. Jedna je v jeho interiéri, dve sú uložené v lapidáriu Ľubovnianskeho hradu. Okrem epitafu v interiéri kostola pôvodné umiestnenie ostatných štyroch nepoznáme. Podľa Knihy testamentov vieme identifikovať miesta, ktoré si za miesto svojho odpočinku tunajší mešťania vyberali. Buď to bol samotný Kostol sv. Mikuláša, alebo cintorín pri kostole, tiež priestor pri Kaplnke sv. Anny a bližšie nešpecifikované sídlo Bratstva sv. Ruženca.16 Zväčša však testátor miesto nešpecifikuje. I keď ide o testamenty, zapisované od 60. rokov 17. storočia, možno povedať, že v 16. storočí a v prvej polovici 17. storočia boli tunajší obyvatelia pochovávaní najskôr vo farskom kostole alebo na cintoríne okolo neho. Najmä sepulkrálie, dnes sekundárne vsadené 11  Štátny archív (ŠA) Levoča, pobočka Stará Ľubovňa, Fond Magistrát mesta Stará Ľubovňa (MMSL), Mestská kniha zmlúv, majetkových prevodov a záväzkov 1513–1583, inv. č. 8, sign. 1, bez pag. Kniha obsahuje najmä súdne záležitosti ako zmluvy, záväzky (splatenie dlhov), majetkové prevody, ale aj vyhlásenie testamentov. Knihu bližšie rozoberá: MISLOVIČOVÁ, Virginia, Súdna právomoc Starej Ľubovne v  zrkadle najstaršej mestskej knihy. In: Z minulosti Spiša, VII.–VIII. roč., 1999/2000. Levoča 2001, s. 73–90. 12  Štátny archív (ŠA) Levoča, pobočka Stará Ľubovňa, Fond Magistrát mesta Stará Ľubovňa (MMSL), Mestská kniha zmlúv 1618–1692, inv. č. 9, sign. 2, bez pag. 13  Štátny archív (ŠA) Levoča, pobočka Stará Ľubovňa, Fond Magistrát mesta Stará Ľubovňa (MMSL), Kniha testamentov 1660–1747, inv. č. 10, sign. 3. 14  Štátny archív (ŠA) Levoča, Fond Rímskokatolícky biskupský úrad v Spišskej Kapitule, Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio – Coronalis Privilegati unius ex XVI. Scepusiensibus Oppidi Vetero Lublo per Illustrissimus et Reverendissimus Dominum Joannem e Comitibus de Reva, Episcopum Scepusiensem, Perpetuum in Szklabina et Blatnicza, neo non Inclyti Cottus Thurociensis Perpetum Comitem, die 27. Julii Anno Domini 1792 peracta. 15  Štátny archív (ŠA) Levoča, Fond Rímskokatolícky biskupský úrad v Spišskej Kapitule, Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio – Coronalis Privilegati unius ex XVI. Scepusiensibus Oppidi Vetero Lublo per Illustrissimus et Reverendissimus Dominum Josephum Bélik Episcopum Scepusiensem die 14ta Julii 1832 peracta. 16  MARCINOVÁ, Františka, Kniha testamentov Starej Ľubovne 1660–1747. Využitie z pohľadu pomocných vied historických. Diplomová práca, Filozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, Katedra archívnictva a pomocných vied historických 2009, s. 22–23. 68

ES_5.indd 68

4.11.2014 9:07:19

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

do  oporných pilierov v  exteriéri Kostola sv. Mikuláša, vyžadujú čo možno najpromptnejšiu analýzu. Väčšina z nich je výrazne poškodená, nápisy na nich sú už len ťažko čitateľné, niektoré vôbec.17 K ich deštrukcii došlo najmä po úprave objektu, ukončenej v roku 1958, kedy oporné piliere obložili kvádrami z ružbackého travertínu a ten už niekoľko desiatok rokov výrazne narúša štruktúru vápenca, z ktorého sú tieto sepulkrálie vytvorené. Ak chceme vybranú skupinu sepulkrálií zo severného Spiša lepšie pochopiť, musíme stručne načrtnúť kultúrno-historický kontext daného územia, ako aj náboženský postoj jeho obyvateľov. Celý Spiš, rovnako ako iné regióny Uhorska, zasiahla od 20. rokov 16. storočia reformácia. Na území s vysokým zastúpením nemeckého obyvateľstva, sídliacieho predovšetkým v mestách, sa nová vierouka rozšírila pomerne rýchlo a väčšina spišskej populácie prešla do konca 16. storočia k  protestantizmu. Avšak ľubovniansko-podolínecké panstvo malo nielen v rámci Spiša, ale aj v rámci zálohovaného územia špecifické postavenie. Na hradoch v Podolínci a nad Starou Ľubovňou sídlil spišský starosta a jeho úradníci. Obe kráľovské mestá tak zároveň plnili funkciu akýchsi podhradí, ku ktorým patrili ešte aj okolité poddanské obce. Obyvateľstvo z tohto obvodu tak priamo podliehalo vôli a potrebám správneho aparátu na čele so starostom. Otázka presadenia protestantizmu alebo katolicizmu bola výsostným záujmom starostu a  v  najbližšom okolí svojich oficiálnych sídel presadzoval vlastnú konfesiu. Kanonická vizitácia z roku 1832 uvádza, že sa najmä po roku 1539 pozícia protestantov na Spiši veľmi posilnila,18 a zdá sa, že severospišské farnosti prešli do rúk protestantov v 50. rokoch 16. storočia.19 Nové vierovyznanie od roku 156420 až do 90. rokov 16. storočia výrazne podporovala aj rodina Maciejowských, z  ktorej vzišli traja po sebe nasledujúci spišskí starostovia.21 Do obdobia starostovania Jána Maciejowského možno 17  Okrem nami vymedzenej skupiny poloník sa budeme ďalším sepulkráliám zo Starej Ľubovne podrobne venovať na inom mieste, najneskôr v pripravovanom korpuse – Corpus Inscriptionum Slovaciae. 18  Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio 1832, (cit. v pozn. 15), s. 1. 19  „...Większość parafii w miastach spiskich (luteranie) zajęli jednak w latach czterdziestych i pięćdziesiątych XVI w. W tym okresie dostały się w ich ręce fary 13 miast w polskim starostowie spiskim.“ TRAJDOS, Tadeusz, M., Reformacja i kontrreformacja na Spiszu. In: Gładkiewicz, Ryszard – Homza, Martin (zost.), Terra Scepusiensis. Levoča – Wrocław 2003, s. 479. 20  Ibidem, s. 473–474. 21  Mikuláš Maciejowský (Matzejovszky/Maciejowski) v rokoch 1564–1574, jeho syn Ján v rokoch 1574–1583 a následne Gašpar v rokoch 1583–1589/90. 69

ES_5.indd 69

4.11.2014 9:07:19

Zuzana Čovanová Janošíková

datovať likvidáciu katolíckych farností v troch mestách a štyroch obciach ľubovniansko-podolíneckého domínia. Šlo o fary v Chmeľnici, Novej Ľubovni, Nižných Ružbachoch s filiálnym kostolom vo Vyšných Ružbachoch, v mestách Hniezdne, Podolínec a Stará Ľubovňa.22 Na severnom Spiši bola odlišná etnická a  spoločenská situácia ako napríklad na strednom alebo dolnom Spiši. Okrem Nemcov, dominujúcich v Podolínci, Hniezdnom a čiastočne aj Chmeľnici, bývali tu okrem Slovákov najmä Poliaci, zviazaní s katolicizmom a prevažne odmietajúci Lutherovo učenie.23 Aj preto tu prevaha protestantov dlho netrvala. Napriek dvestoročnej cirkevnej príslušnosti zálohovaného územia pod spišského prepošta sa v súvislosti s nastolenou rekatolizáciou už na začiatku 17. storočia mestá a obce ľubovnianskeho a podolíneckého panstva od neho odtrhli a pričlenili ku sandeckému arcidiakonátu, a teda pod Krakovské biskupstvo. Stará Ľubovňa sa stala hlavným mestom novovzniknutého tzv. Ľubovnianskeho dekanátu, do ktorého boli postupne pričlenené predchádzajúce reformované farnosti Hniezdne, Podolínec, Ružbachy, Nová Ľubovňa, Chmeľnica.24 Tento stav trval až do roku 1786, kedy sa fary zo severného Spiša vrátili pod právomoc Spišskej diecézy (založenej roku 1776), a teda pod Ostrihom. Ľubovniansky dekanát spravovali od začiatku 17. storočia poľskí katolícki farári, ustanovení krakovským biskupom. O rekatolizáciu tohto územia usiloval hneď od začiatku svojho starostovania katolík Sebastián Ľubomírsky (Lubomirsky). Bol to práve on, kto oslovil krakovského biskupa a požiadal ho o dosadenie katolíckeho kňaza do Starej Ľubovne.25 Vzhľadom k tomu, že Ľubomírsky svoju funkciu spišského starostu začal vykonávať pravdepodobne až od roku 1593 (vtedy dostal hrad ako donáciu od poľského kráľa),26 možno tvrdiť, že údaj uvedený v kanonickej vizitácii z roku 1792 o tom, že katolíci získali farský kostol v Starej Ľubovni naspäť od katolíkov už v roku 1590, nie je správny.27 Vierohodná bude zdá sa informácia z mladšej vizitácie, podľa ktorej bol katolíkom Kostol sv. Mikuláša prinavrátený až v roku 1603.28 V tomto roku nechal Sebastián Ľubomírsky vyhnať zo Starej Ľubovne posledného protestantského farára a za pomoci krakovského biskupstva a dekrétu poľského kráľa Žigmunda III. menoval na tento post katolíka Bartolomeja Grochowského 22  23  24  25  26  27  28 

TRAJDOS, Tadeusz, 2003 (cit. v pozn. 19), s. 474. Ibidem. Ibidem, s. 477. ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v pozn. 3), s. 67–68. Ibidem, s. 66. Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio 1792, (cit. v pozn. 14), 1. Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio 1832, (cit. v pozn. 15), s. 1.

70

ES_5.indd 70

4.11.2014 9:07:19

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

(Bartholomeus Grohovszky),29 podľa mena jednoznačne Poliaka. Krakovské biskupstvo zabezpečilo pre mestá a obce pod svojou cirkevnou správou aj ďalších, v prvom rade poľských duchovných. Rekatolizáciu zálohovaného územia posilňoval aj Sebastiánov syn Stanislav Ľubomírsky, ktorý v roku 1642 v Podolínci založil piaristické kolégium. Epitaf Mateja Sieciechowského Nevieme, koľko rokov vykonával Bartolomej Grochowský úrad ľubovnianskeho farára, no určite to nebolo dlho. Zakrátko ho nahradil ďalší katolícky kňaz a  Poliak, Matej Sieciechowský (Mathias Sieciechovius). O  jeho osobe sa literatúra skoro vôbec nezmieňuje. Väčšinou len konštatuje, že v Kostole sv. Mikuláša v Starej Ľubovni existuje epitaf „Mathiasa Seciechonia“,30 alebo spomína iniciatívu Mateja Sieciechowského, ktorý v roku 1617 oslovil pre výkon funkcie učiteľa na ľubovnianskej cirkevnej škole Jakuba Nigriniho, pôsobiaceho v  tom čase v  Podolínci.31Avšak práve jeho sepulkrália poskytuje ďalšie cenné informácie. Epitaf pozostáva z dvoch častí. Horný diel obsahuje reliéfne zobrazenie kľačiaceho a adorujúceho kňaza, M. Sieciechowského pod krucifixom. Scénu po stranách lemujú pilastre s  motívom kandelábrov, s pätkami a ionizujúcimi hlavicami. Kňaz má ruky, pôvodne vzopäté k modlitbe, odlomené. Vedľa neho sú akosi schematicky uložené atribúty jeho povolania – kniha (Sväté Písmo) a biret. Spodný diel epitafu je vyhradený pre textovú časť – novovekou kapitálou prevedený kolopis a  štrnásťriadkový latinský nápis v strede: „[M]ATHIAS SIECIECHOVIVS S(V)AE THEOL[OGIAE] DOCTOR OLIM / IN [.]A[.]RO[.] OS[- - -] / [PARO]CH(VS) NA[- -] / [- - -] // MENS MEA DVM TVERAT POPVLI INVIGILARE SALVTI / HVIVS ET INFORMIS SACRA NOVARE LOCI / EN TIBI PARCA FEROX IN ME SVA SPICVLA TENDIT / OPTATOSQVE DIES ABBREVIARE STVDET / SISTE GRADVM CLAMAT TVA FESSA SENILIA MEMBRA / INFER IN HVNC TVMVLVM TV MEVS HOSPES ERIS / HIC MANEAS DONEC CHRISTVS DESCENDAT OLYMPO / ATQVE SVVM CVNCTOS COGAT ADIRE THRONVM / TVNC SVRGES LAETVS VILI DE PVLVERE TERRAE / VT RE29  Ibidem. 30  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v pozn. 3), s. 67–68; AKIMJAK, Amantius, Sakrálne umenie v rímskokatolíckom farskom kostole sv. Mikuláša v Starej Ľubovni. Spišská Kapitula 2002, s. 25. 31  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v  pozn. 3), s. 68. Žiaľ, autor neuverejňuje zdroj, z ktorého túto informáciu prebral. 71

ES_5.indd 71

4.11.2014 9:07:19

Zuzana Čovanová Janošíková

FERAS FACTIS PRAEMIA DIGNA TVIS / LECTOR AMICE VALE MVLTOS PER NESTORIS AN(N)OS / INQVE TVIS PRECIBVS SIS MEMOR ORO MEI / [L]AVRENTIVS PRVSCOVIVS PAROCHVS LVBLOVIEN(SIS) PATRVO (?) / ET MAECAENATI SVO AMPLISSIMO AMORIS / ERGO POSVIT“. Epitaf bol vyhotovený z ľubovnianskeho červeného vápenca a aj vďaka tomu, že je ako jediný z  tunajších sepulkrálií umiestnený v  interiéri, sa pomerne dobre zachoval. Problematická je však nielen jeho prístupnosť (bočnica kostolnej lavice prekáža pri pozorovaní spodnej časti), ale aj čitateľnosť kolopisu, keďže niektoré litery okrajových častí kameňa po jeho vsadení do muriva piliera prekryli vrstvou bieleho náteru. Z nápisu jasne vyplýva, že epitaf bol dedikovaný Matejovi Sieciechowskému,  doktorovi teológie a  ľubovnianskemu farárovi. V mestskej knihe zmlúv sa nachádza údaj, že okrem ľubovnianskeho farára zastával úrad predstaveného 13 (zálohovaných) spišských miest,32 ktorý by sme mohli stotožniť s  funkciou ľubovnianskeho dekana. Napriek tomu, že dátum Sieciechowského smrti na epitafe zachovaný nie je, možno ho určiť medzi roky 1619 a  1630. Kanonická vizitácia z  roku 1792 spomína medzi inými rukopismi uloženými na ľubovnianskej fare aj testament Mateja Sieciechowského, pochádzajúci vraj z 20. februára 1619.33 Najstarší údaj, ktorý Sieciechowského spomína už ako zomrelého, pochádza z roku 1630. Ide o prípis v mestskej knihe zmlúv, obsahujúci prísahu štyroch ľubovnianskych mešťanov ohľadom sumy, ktorú na radnici vyplatili farárovi Matejovi Sieciechowskému za zhotovenie monštrancie pre kostol. Doslova sa tu píše: „... Niebosstykowi Macieiowi Slawney Pamieci Plebanowi nassemu Sto fl. Wegierskich na Ratusu ... za Monstrancia ... zaplacili.“34 To, že sa spomína ako „Niebosstyk“ alebo tiež ako „... Matthiae Sieciechovio p.m.“, čiže pie memoriae, svedčí o  jeho úmrtí pred rokom 1630. Na základe uvedených skutočností možno spresniť vznik epitafu do 20. rokov 17. storočia.35 Súčasťou spomínanej prísahy je okrem štyroch mešťanov Vavrinec Pruskowský, vtedajší ľubovniansky farár.36 Z nápisu na epitafe Mateja Sieciechowského vieme vyčítať, že mu ho nechal vyhotoviť práve Vavrinec Pruskowský, ktorý bol nielen Sieciechowského nástupca v úrade ľubovnianskeho farára, ale tiež jeho synovec. V mestskej knihe 32  „...13 oppidi Scepusienses Venerabile Domino Matthiae Sieciechovio p.m. Plebano nostro...“. Mestská kniha zmlúv 1618–1692, (cit. v pozn. 12), bez pag. 33  Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio 1792, (cit. v pozn. 14), s. 8b. 34  Mestská kniha zmlúv 1618–1692, (cit. v pozn. 12), bez pag. 35  Súpis pamiatok na Slovensku, III., Bratislava 1969, s. 190 ho datuje na koniec 16. storočia; DIVALD, Kornél, (cit. v pozn. 9), s. 48, 109 – ho datuje široko do 17. storočia. 36  Mestská kniha zmlúv 1618–1692, (cit. v pozn. 12), bez pag. 72

ES_5.indd 72

4.11.2014 9:07:19

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

zmlúv sa okrem jeho tradičných funkcií ako „Decanus Ruralis Scepusiensis, Plebanus in Antiqua Lublo“ uvádza, že bol farárom aj v neďalekej Chmeľnici.37 Vavrinec Pruskowský pochádzal z rozvetvenej a váženej rodiny. Jeho brat Albert bol viacnásobným richtárom.38 Okrem Alberta sa v  mestských archiváliách stretneme aj s menom istého Vojtecha Pruskowského.39 Z roku 1691 pochádza mramorová tabuľa, nájdená v suteréne domu č. 6 na námestí, kde sa ako jeden z donátorov bližšie nešpecifikovaného mestského objektu spomína Štefan Pruskowský, mestský prísažný,40 podľa všetkého Albertov syn.41 Súčasťou testamentu Alberta Pruskovského je aj údaj o jeho pôvode. On a jeho rodina prišli do Starej Ľubovne z Krakova.42 V totožnom dokumente sa nachádza informácia o jeho vzdelaní. Podľa nej navštevoval Krakovskú univerzitu, kde vyštudoval literatúru.43 Jeho brata Vavrinca, ako poslucháča teológie na Krakovskej univerzite, zas uvádza súpis univerzitných študentov.44 Podľa neho sa v roku 1605 zapísal na školu pod menom „Laurentius Pauli Pruskowski Sandecensis“, z čoho vieme vydedukovať, že jeho otec sa volal Pavol a pochádzal zo Sandecka, čiže z územia hraničiaceho so severným Spišom. Keďže je Matej Sieciechowský uvedený na jeho vlastnom epitafe ako Vavrincov strýko, Vavrincova matka potom bola Matejovou sestrou. Matej Sieciechowský svojho synovca navyše finančne podporoval, najskôr počas štúdií na Krakovskej univerzite, keďže ho samotný Vavrinec označil aj ako svojho mecenáša. Tak ako nepoznáme dátum smrti Mateja Sieciechowského, nevieme presne určiť rok úmrtia Vavrinca Pruskowského. Posledný záznam s jeho menom pochádza z roku 1646.45 Podľa testamentu jeho brata Alberta († 28. máj 1669), spísaného 2. marca 1669, možno vydedukovať, že umrel pred týmto dátumom, preto37  „...in Hopgarth...“ Ibidem. Zápis pochádza z roku 1646. 38  Ibidem. Albert Pruskowský bol richtárom minimálne v rokoch 1650 a 1651. 39  Ibidem. Podľa mestskej knihy bol „Wojciech Pruskowski“ richtárom v rokoch 1646– 1647. V roku 1648 stál na čele širšej mestskej rady ako „tribunus plebis“. Zatiaľ nevieme potvrdiť či bol Vojtech bratom Alberta a Vavrinca, ale je zrejmé, že sa jedná o príslušníkov jednej rodiny. 40  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v pozn. 3), s. 82. 41  V Albertovom testamente sa spomínajú jeho deti: Štefan a Stanislav, dcéry Hana a Žofia. Kniha testamentov 1660–1747, (cit. v pozn. 13), fol. 61b. 42  Ibidem, s. 57b. 43  Ibidem. 44  CHMIEL, Adam, Album studiosorum Universitatis Cracoviensis, tomus III. Kraków 1904, s. 250. 45  Mestská kniha zmlúv 1618–1692, (cit. v pozn. 12), bez pag. 73

ES_5.indd 73

4.11.2014 9:07:19

Zuzana Čovanová Janošíková

že sa v ňom spomína už ako nebohý.46 Z nápisu na Sieciechowského epitafe tiež vyplýva, že v  čase jeho skonu Vavrinec Pruskowský obnovoval kostol „na tomto nepeknom mieste“ (informis loci). To znamená, že v čase jeho pôsobenia na poste ľubovnianskeho farára a v čase smrti Sieciechowského (pred rokom 1630) bol farský kostol v Starej Ľubovni v renovácii. Avšak úpravy na ňom prebiehali aj v roku 1646, kedy sa v mestskej knihe uvádza finančný dar, určený „pro aedificatione turris penes ecclesiam“.47 Dôvod dlhotrvajúcej či nanovo začatej obnovy mohol byť pragmatický. V roku 1639 vypukol v meste požiar, ktorý Pruskowského obnovu buď prerušil alebo novoupravený kostol poškodil a práce na ňom museli obnoviť.48 Tento požiar bol natoľko ničivý, že zachvátil celé mesto, okrem kostola aj domy na námestí.49 Renesančnú úpravu kostola dosvedčuje už len portál, vedúci zo sakristie do  presbytéria. Do dnešných dní sa v meste zachovalo len málo renesančných architektonických prvkov, pričom totožne profilovaný portál nájdeme na prízemí domu č. 21 na južnej strane Námestia sv. Mikuláša. O tom, že tento dom v roku 1639 postihol požiar, svedčí nápis na preklade portálu: „T. LVBLOVIA : ARSIT . 1.6.39 HAEC RENOVATA AN(NO) 1641 R.“50 Dôkaz o oprave celého, požiarom zničeného námestia poskytuje dom č. 12 na opačnej severnej strane, kde možno v jeho prejazde vidieť erbovo-nápisovú dosku a na poschodí štukový obrazec – oba doplnené o letopočet 1639. Na území mesta mohla najskôr od druhej polovice 16. storočia pôsobiť kamenárska dielňa, súvisiaca s pokračujúcou obnovou hradu. V súvislosti s jeho renesančnou prestavbou po požiari v roku 1553 spomína literatúra viacero architektov a kamenárov. Medzi nimi sliezskeho architekta Jána (Joanni) Franksteina, architektov Antonia Itala a Jacoba Itala či miestneho architekta Micha46  Kniha testamentov 1660–1747, (cit. v pozn. 13), fol. 57b. 47  Mestská kniha zmlúv 1618–1692, (cit. v pozn. 12), bez pag. 48  Viac odkazov na ničivý požiar z roku 1639 obsahuje: Kniha testamentov 1660–1747, (cit. v pozn. 13). 49  Pozri tiež: MIŠENKO, Pavol, Požiar mesta Stará Ľubovňa v roku 1639. In: Z minulosti Spiša, VII.–VIII. roč., 1999/2000, Levoča 2001, s. 91–93. S požiarom a následnou obnovou kostola môže súvisieť aj akási „história Vavrinca Pruskowského“ z roku 1639, ktorú spomína kanonická vizitácia ako súčasť majetku ľubovnianskej fary. Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio 1792, (cit. v pozn. 14), s. 8b. Existenciu tohto rukopisu (?) nám farský úrad nepotvrdil. 50  V  preklade: „Ľubovňa zhorela v  roku 1639, tento (dom) bol opravený v  roku 1641.“ Litery na začiatku a na konci nápisu sú zrejme iniciálami majiteľa domu alebo majstra, ktorý objekt obnovoval. 74

ES_5.indd 74

4.11.2014 9:07:19

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

la.51 Tieto údaje si žiaľ overiť nemôžeme, pretože prameň literatúra necituje.52 Nevieme, či na stavbe participovali súčasne alebo boli prizývaní postupne. Prvá renesančná obnova bola započatá za starostu Jána Bonera a ukončená za Mikuláša Maciejowského v roku 1566. Bonerovu donáciu označuje prvá z radu erbovo-nápisových kamenných tabúľ, vyhotovená z  ľubovnianskeho vápenca, datovaná rokom 1555. Predpokladáme, že tí istí kamenári alebo kameňosochári, ktorí vytvorili delikátnejšie kamenárske prvky pre hrad (napr. súbor erbovo-nápisových tabúľ, okenné a dverové ostenia, no pôvodne iste aj stĺpy, pilastre, kozuby a interiérové vybavenie hradnej kaplnky), mali vo svojom repertoári tiež kamenné sepulkrálie. Pri svojej práci využívali dostupný červený vápenec, ťažený v blízkosti Starej Ľubovne. Využívali ho najmä v jeho vysokoleštenej forme, ako imitáciu mramoru. Práve z obdobia prvej renesančnej prestavby hradu, ale najmä z jeho ďalších renesančných a barokových obnôv sa v Starej Ľubovni a v jej okolí zachovali predmetné sepulkrálie a niekoľko ďalších zaujímavých, v prvom rade epigrafických pamiatok. Predpokladáme, že ešte v polovici 16. storočia tu boli pozvaní majstri kamenári z cudziny, najskôr z Poľska alebo zo Sliezska. Vznik či oživenie tunajšej kamenárskej dielne a jej tradíciu reprezentujú od polovice 16. storočia nimi vytvorené produkty, pričom je možné odsledovať viacero rúk. Viacerí autori, spracovávajúci dejiny Starej Ľubovne alebo Kostola sv. Mikuláša, sa už k tejto téme vyjadrili. Avšak svoj názor o  fungovaní mestskej „kamenárskej školy“53 v  17. storočí dokladajú len na epitafe „Mathiasa Seciechonia“ (správne Seciechowia) a na dvoch ďalších, chybne či skôr laicky identifikovaných.54 Myslím, že si tieto „pozoruhodné kamenárske práce“55 zaslúžia viac odbornej pozornosti než len citované lakonické konštatovanie. Epitaf (?) detí Jána Humienského Mazura Slová „TV LEZA(CE) DZIATKI...“, vytesané na sepulkrálii Martina a Samuela Humienských, naznačujú, že by mohlo ísť o detský náhrobok, avšak jej forma 51  Uvádza napríklad: ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v pozn. 3), s. 124. Totožná publikácia ich na strane 58 označuje nie ako architektov ale ako majstrov. 52  Identifikácia tohto zatiaľ nami neobjaveného prameňa a jeho posúdenie bude predmetom iného výskumu. 53  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v  pozn. 3), s. 68; AKIMJAK, Amantius, 2002 (cit. v pozn. 30), s. 25–26. 54  AKIMJAK, Amantius, 2002 (cit. v pozn. 30), s. 25 napríklad píše, že epitaf „M. Sieciechoniusa...sa na prvý pohľad zdá byť románskeho slohu...“. 55  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela, 2005 (cit. v pozn. 3), s. 68. 75

ES_5.indd 75

4.11.2014 9:07:19

Zuzana Čovanová Janošíková

je tradičná epitafová.56 V hornej časti je reliéfna scéna s kľačiacimi figúrami pod krucifixom, vyselektovaná len na malé detské postavičky, predstavujúce samotných zosnulých. Scénu dopĺňajú štyri okrídlené anjelské hlavičky, každá v rohu obdĺžnikového rámu. Nielen adorujúce deti, ale aj hlavičky anjelov či dokonca samotný Kristus na kríži disponujú štylizovanou fyziognómiou a nápadne pripomínajú skôr figúrky na hranie. Treba si však uvedomiť, že sepulkrália mala detských recipientov a vzhľad spodobených bytostí jednoznačne súvisí s podstatou objednávky. Preto ich naivný štýl nepripisujeme neskúsenosti či malej zručnosti autora, ale skôr jeho senzitívnemu vnímaniu a  aplikovaniu svojho majstrovstva na takýto druh zákazky. Pred sebou máme dielo od jediného po mene známeho autora severospišských sepulkrálií. Ten svoju prácu signoval v dolnej časti dosky a podpísal sa ako: „IAHNNES SCHVTTORIS“. Sochár Ján tak predstavil v  regióne novú sepulkráliu, ktorej formu si priniesol so sebou z  cudziny. Toto dielo predstavuje najstaršiu zachovanú kamennú sepulkráliu na sledovanom území s  reliéfnou scénou adorujúcich a kľačiacich figúr pod Ukrižovaním. Nevieme, či sa práve ona alebo nejaká iná stala predlohou pre ďalšie práce tohto druhu na severnom Spiši, ale niekoľko rokov po nej môžeme vysledovať sériu epitafov s rovnakým členením – s adorantmi pod krucifixom v hornej časti a nápisovou zložkou v dolnej časti dosky. Ojedinelá je aj rytá, značne zjednodušená podobizeň (hlavy jahňaťa?) v štítku, umiestnenom hneď vedľa mena majstra, v ľavom dolnom rohu dosky. Mohlo by ísť o autorskú značku sochára alebo o zjednodušený erbový štítok rodiny Humienských? Žiaľ, žiadne iné informácie, ako tie, čo sa na samotnej sepulkrálii nachádzajú, nemáme. Desaťriadkový nápis v dobovej poľštine, prevedený novovekou kapitálou, prezrádza len základné údaje: „TV LEZA(CE) DZIATKI PANA IA / NVSA HVMIENSKIEGO MAZVRA / KTORE ZASNELI V LASCE PANSKI[E] / AS DO PRISCIA DNIA SANDNEGO KT / ORI PZRYDZIE SENDZIC ZIVE I SM / [A]RLE KTOREMV IMIE MARCIN DRV / GEMV SAMVEL V ROKACH BET / I I IEDNEMV 3SZVERCI ROKV / DRVGIEMV ROK ROKV PANS(KIEGO) / 1589 / IAHNNES SCHVTTORIS D. (...) HOC (FVIT)“. Deti Jána Humienského Mazura zomreli veľmi malé, obidve v roku 1589. Nepoznáme funkciu a ani postavenie objednávateľa, no mohlo ísť o ľubovnianskeho mešťana alebo zamestnanca hradu, ktorý bol podľa mena pôvodom Poliak. Neprekvapuje nás preto poľský nápis, ktorý sprevádza epitaf jeho nebohých detí. Dnes je ho možné, spoločne s inými kamenárskymi prácami tunajšej kamenárskej dielne, pozorovať v lapidáriu Ľubovnianskeho hradu. 56  Podobne je tomu v prípade epitafu Michala Paczolta. 76

ES_5.indd 76

4.11.2014 9:07:19

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

Jeho predchádzajúca známa lokalizácia bola na exteriérovej stene bývalého obecného chudobinca, postaveného v roku 1834. Bývalého preto, pretože ho najskôr koncom 60. alebo začiatkom 70. rokoch 20. storočia zbúrali.57 Ľubovnianske múzeum získalo epitaf Martina a Samuela Humienských v roku 1997.58 Pôvodným miestom určenia bol azda interiér Kostola sv. Mikuláša alebo priľahlý cintorín. Dôvody, prečo sa epitaf detí Jána Humienského dostal na stenu asanovaného chudobinca, nepoznáme. Okrem neho tu však visel ďalší kamenný epitaf. Obe diela spája nielen priestor ich niekdajšieho sekundárneho osadenia a ich dnešné uloženie v hradnom lapidáriu (opäť blízko seba), ale tiež ich forma a jazyk nápisov. Epitaf Anny Kizikowej Epitaf Anny Kizikowej má za sebou navlas rovnaký príbeh ako predchádzajúci epitaf. Predtým ako ho získalo Ľubovnianske múzeum,59 bol približne tridsať rokov po demolícii chudobinca nezvestný. Pôvodne sa iste nachádzal medzi ďalšími sepulkráliami v Kostole sv. Mikuláša. Epitaf z červeného vápenca opakuje kompozíciu predchádzajúcich dvoch. Scéna je vsadená do polkruhovej edikuly s  centrálnym motívom Krista na kríži. Na pravej strane sa nachádza postava zomrelej Anny Kizikowej a na ľavej strane jej muža a  zároveň objednávateľa epitafu, Štefana Kizika. Kľačiace figúry sa modlia k Ukrižovanému. K určeniu konfesie manželov Kizikowých nám napomáha ruženec, ktorý drží Anna v rukách. Podobne ako je tomu u ostatných ľubovnianskych a vôbec severospišských sepulkrálií, aj tento literatúra viac-menej obchádza.60 Doposiaľ jeho najobsažnejší a najpresnejší opis podal S. Moraw57  ŠTEVÍK, Miroslav – TIMKOVÁ, Michaela – DLUGOLINSKÝ, Vladimír, Stará Ľubovňa v  premenách storočí. Stará Ľubovňa: 2006, s. 28. Ešte koncom 60. rokov 20. storočia sa epitaf spomína na stene chudobinca. Súpis pamiatok na Slovensku, (cit. v pozn. 35), s. 190. 58  Prírastková kniha Ľubovnianskeho múzea. Rukopis uložený v archíve Ľubovnianskeho múzea, prír. č. 1997/0001, evid. č.: 13587. 59  Prírastková kniha Ľubovnianskeho múzea (cit. v pozn. 58), prír. č. 1997/0002, evid. č.: 13588. 60  Súpis pamiatok na Slovensku, 1969 (cit. v pozn. 35), s. 190. AKIMJAK, Amantius, 2002 (cit. v pozn. 30), s. 25–26 – o epitafe A. Kizikowej píše: „Z tejto (kamenárskej) školy je aj malá mramorová socha na stene mestského chudobinca, z r. 1622, ktorá zobrazuje Annu Kišíkovú v dlhom rúchu a s očami obrátenými k nebu. Ťažko je určiť, odkiaľ sa dostala táto socha na túto budovu a kto vlastne bola Anna Kišíková.“ Na tomto mieste je potrebné poznamenať aspoň to, že v čase, keď Akimjak knihu písal, epitaf A. Kizikowej bol už istý čas vlastníctvom Ľubovnianskeho múzea. 77

ES_5.indd 77

4.11.2014 9:07:19

Zuzana Čovanová Janošíková

ski: „... Na szpitalu miejskim mały pomniczek marmurowy z  roku 1622 na którym Anna Kizikowa w stroju polskim o rękawach z wylotami przy długiej szubie klęcząc z  złożonemi rękoma Bogu duszę poleca...“61 Anna bola oblečená vo vtedajšom tradičnom odeve, v šube (kabáte) s kožušinovým lemom a prestrihnutými rukávmi od podpazušia po lakte. V spodnej časti kamennej dosky je vytesaný deväťriadkový poľský nápis, prevedený novovekou kapitálou: „D(EO) O(PTIMO) M(AXIMO) / CHCE[S] ZWIEDZIEC CO ZNACZŸ, TEN, KAMIN, WŸSTAWIONY / CNŸ, CZŸTHELNIKV, Ÿ, WIERS, NA, NIM OPISANŸ / SMIERC, NIESPODZIANA, SLAWNEI, ANNŸ KIZIKOWEI / W CNOTHACH, Ÿ, W NABOZENSTWIE, NIEVPOSLEDZONEI / ZDOBŸWSZŸ, SIE, NA, SKARBŸ, W BRACTWIE, SWIDETHEI AN(N)Ÿ / ZŸIE, GDZIE, NIEMASZ, ZADNEI, W ZŸWOCIE ODMIANŸ / S[T]E[PHA]N, KIZI[K] N[A Z] NAK, DLVGOPAMIETNEI MILOSCI / MALZENSKIEI, WŸSTAVI, W ROKV, 1622, DNIA, 19 GRVDNIA“. O manželoch Kizikowých veľa informácií nemáme. Môžeme len predpokladať, že do Starej Ľubovne prišli z Poľska a získali tu meštianstvo. Štefan Kizik žil ešte dlho po Anninej smrti v roku 1622. V roku 1627 predal dom, ktorý sa nachádzal na „niedergass“, čiže na Dolnej ulici.62 Jeho meno v mestských písomnostiach nachádzame ešte ďalších tridsať rokov. Čo sa týka jeho zamestnania, zaujímavé sú zápisy z rokov 1631 a 1633, v ktorých je uvádzaný ako Kirchen Vatter.63 Najčastejšie šlo o člena zhromaždenia „starších“, ktorý mal na starosti najmä finančné záležitosti kostola, bol jedným z jeho správcov. Epitaf Michala Paczolta Jednou z dvojice nami rozoberaných sepulkrálií, osadených v exteriéri Kostola sv. Mikuláša v Starej Ľubovni, je epitaf, sekundárne osadený na druhom severnom pilieri od východu. Dôvody zlého stavu sepulkrálií z vápenca, umiestnených na oporných pilieroch objektu, sme už spomenuli. Vrchná vrstva epitafu je pomerne zvetralá a štruktúra kameňa značne narušená. Na rozdiel od ďalšieho diela sa však časť textu podarilo rozlúštiť a určiť jednak recipienta a tiež jeho objednávateľa. V dolnej časti sa nachádza osemriadkový latinský nápis: „HIC PO[SITVS] MICH[A]EL PACZ[O]LT CIVIS [LVBLOVIENSIS] / 61  MORAWSKI, Szczęsny, Cmentarz Czerwonego Klasztoru. Lubownia. Podolinec. In: Album Szczawnickie czyli nabrzeża Górnego Dunajca w dwudziestu czterech widokach rysowane z natury przez J. Szalaya. Zeszyt I. Kraków 1858, s. 3. 62  Mestská kniha zmlúv 1618–1692, (cit. v pozn. 12), bez pag. 63  Ibidem. 78

ES_5.indd 78

4.11.2014 9:07:19

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

MA[- - -] TRIGINT[- - -]NIS [- - -]ONNVR[- - -] / POST D[- - -]ENS [- - -] SVSAN[A] [- - -] / HAS TVMVLV[- - -] [- - -]NXIT SEX[A]GENAR[- - -] / [C]VM DECIES[- - -] QVIN[G]ENTOS VITA EXST[- - -] / [- - -] MEMOR EX[- - -] NATVS IOANNES / TVM IUDEX FACTVS MAR[MOR] [- - - LO] CAVIT / TV QVOS [- - - L]ECTOR, DIC, [..]NIM[..]E H[O]RVM IN PACE QVIESCA[T]“. V hornej časti možno rozoznať skupinu štyroch alebo piatich postáv pod krucifixom, vsadenú do polkruhovej edikuly s  nečitateľným nápisom v ráme. Epitaf bol vyhotovený pre Michala Paczolta, ľubovnianskeho občana. Podľa údajov z mestskej knihy bol Michal Paczolt členom mestskej rady už v roku 1616, no stretávame sa s ním v tejto funkcii aj v 30. a 40. rokoch 17. storočia. Dátum jeho smrti nepoznáme, no ešte v roku 1645 žil.64 Keďže v roku 1646 zúril v meste mor, je možné, že aj on padol za obeť tejto nákaze.65 Z nápisu vyplýva, že tento epitaf pre svojho otca vyhotovil syn Ján, ktorý bol viacnásobným richtárom Starej Ľubovne.66 Epitaf neznámeho Z rúk rovnakého majstra pochádza epitaf na druhom južnom pilieri od východu. Forma oboch je v podstate totožná, rozdiely možno nájsť iba v detailoch. Rozsiahle narušenie vápenca však u tohto epitafu nedovoľuje určiť ani meno zosnulého a ani iné dôležité informácie. Jediný údaj, ktorý sa zachoval v priestore medzi ramenami kríža a modliacimi sa postavami, datuje najskôr úmrtie zosnulého: „A(NNO) D(OMINI) / 16[-]8“. Zachovaný ťah naznačuje číslo 3. Na základe uvedeného letopočtu a  tiež vzhľadom na identický vzhľad oboch diel možno rovnako Paczoltov epitaf datovať do konca 30. alebo do 40. rokov 16. storočia. Nižné Ružbachy Epitaf Štefana Modlického Vo vrchole trojuholníkového štítu južnej predsiene farského Kostola sv. Kataríny, postavenej počas jeho renesančnej úpravy, sa nachádza kamenný epitaf, ktorý je napriek svojmu umiestneniu v exteriéri dobre zachovaný. Najskôr ide o jeho sekundárne umiestnenie, no tvar a  veľkosť dosky presne zapadá do vymedze64  Ibidem. Je možné, že sa jedná o dvoch rozdielnych príslušníkov tej istej rodiny, otca a syna. 65  Ibidem. V mestskej knihe zmlúv sa nachádza množstvo údajov o ľubovnianskych mešťanoch, ktorých smrť sa odôvodňuje práve morovou nákazou v roku 1646. 66  Ibidem. Ján Paczolt bol richtárom v rokoch 1655 a 1656. 79

ES_5.indd 79

4.11.2014 9:07:20

Zuzana Čovanová Janošíková

ného priestoru a  pôsobí intaktne. Epitaf z  ľubovnianskeho červeného vápenca bol vytvorený pre tunajšieho farára Štefana Modlického (Modlicki/Stephanus Modlicius) a  predstavuje jednoduchý typ s  figurálnym výjavom v  hornej časti a nápisom v dolnej časti obdĺžnikovej dosky, ktorú ukončuje rímsa a volútovitý nadstavec s guľou v strede. V plytkej edikule je umiestnený nízky reliéf s tradičnou scénou kľačiaceho a adorujúceho zomrelého pred krucifixom, tvoriaci stred kompozície. Naľavo umiestnená postava Štefana Modlického kľačí pred Kristom na kríži, v  päte s Adamovou lebkou a  hnátmi. Pri nohách Modlického je jeho kňazský biret, čiastočne prikrývajúci knihu. Výjav je v pravej polovici obohatený o sakrálnu stavbu. O epitafe sa naša literatúra zmieňuje len veľmi sporo.67 Súpis pamiatok na Slovensku ho označuje dokonca za mladší ako v skutočnosti je: „... v štíte sekundárne umiestnený barokový epitaf z roku 1684 s retardovaným renesančným poňatím scény donátora pred krucifixom.“68 Zatiaľ máme veľmi skromné údaje o osobe zosnulého. Zdá sa, že tento epitaf je jediným rukolapným dôkazom o pôsobení Štefana Modlického na Spiši. Latinský text, vytesaný novovekou kapitálou, prezrádza, že tunajší duchovný pochádzal z poľského mesta Czarnkow, patriaceho do Veľkopoľského vojvodstva. Ako farár pôsobil v Nižných a Vyšných Ružbachoch približne štrnásť rokov. Zomrel ako päťdesiatdvaročný v roku 1624 a pochovali ho tu, v Nižných Ružbachoch. Narodil sa teda v roku 1572. Nápis v  spodnej časti epitafu znie: „VENERABI[LI]S OLIM ST[E]PHANVS MODLICIVS / DE CZARNKOW IN VT[R]AQ(VE) RAVSBACH / PAROCHVS CVM IN OFIICIO PASTORA[LI] / CVRA AN[IMA]RVM ANNOS CIRC[IT] ER XIIII / EXE[C]ISSET TANDEM [I]D QVOD MORT[A]LE / ET CORRVPTIBILE HA[B]VIT HOC IN LOCO / DEPOSVIT ANNO A PA[R]TV VIRGINIS / SEXCENTESIMO VIGESIMO QVARTO SVPRA / [MI]LLESIMVM AETATIS SVAE LII“. Epitaf určite nemožno označovať za barokový (1684) a  už vôbec nemá „retardované renesančné poňatie scény“.69 Naopak, táto formálne skromná doska disponuje kvalitným prevedením a v rámci nami prezentovaného súboru sepulkrálií predstavuje cenný segment. Súpis pamiatok však okrem nepresností, čo sa samotného epitafu týka, uvádza opakovane datovanie renesančnej úpravy Kostola sv. Kataríny, konkrétne rok 1615.70 Nevieme, či je tento údaj spoľahlivý, pretože v interiéri a ani v exteriéri chrámu sme takéto datovanie nezaznamenali. Ak však zmienka o datovaní vychádza z nejakého overeného, no žiaľ pre nás ne67  68  69  70 

DIVALD, Kornél, (cit. v pozn. 9), s. 111. Súpis pamiatok na Slovensku, II. Bratislava 1968, s. 387. Ibidem. Ibidem.

80

ES_5.indd 80

4.11.2014 9:07:20

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

známeho prameňa, tak práve v osobe Štefana Modlického, vtedajšieho ružbackého farára, možno vidieť iniciátora uvedenej obnovy. Našu hypotézu by mohlo podporiť vyobrazenie kostola v scéne Modlického adorácie pod krucifixom. Podolínec Epitaf neznámej Kamenný epitaf, sekundárne umiestnený pri hlavnom západnom vstupe do farského Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Podolínci, nemožno pre jeho zvetralosť spoľahlivo identifikovať. Doska, vytvorená z ľubovnianskeho vápenca, je tradične rozdelená na hornú časť s výjavom a dolnú s nápisom. Reliéfnu scénu, umiestnenú do plytkej edikuly, ohraničenej architektúrou oblúka, vypĺňa tradičná skupina modliacich sa mešťanov pod krucifixom. V pravej časti možno rozoznať štyri postavy – jednu figúru muža a troch chlapcov, naľavo je postava ženy – manželky a matky. Epitaf nespomína žiadna primárna, ale ani lokálna literatúra. Žiaľ, ani staršiu fotografiu, kde by bol novovekou kapitálou vytesaný nemecký text čitateľný, sa počas nášho výskumu nepodarilo nájsť. Z toho mála, čo je možné prečítať a  doplniť, sa domnievame, že tento epitaf vytvorili pre akúsi Zuzanu, ženu Adama a dcéru Františka, ktorý pochádzal zo Sliezska. Zdá sa, že zomrela v prvej polovici 17. storočia tu v Podolínci (16[.]0). Tento predpoklad podporuje najmä typ sepulkrálie, ktorá má svoje paralely v Starej Ľubovni. V prípade tohto epitafu ide o jedinú sepulkráliu, ktorá sa v tomto významnom spišskom mestečku z obdobia raného novoveku zachovala.71 Môžeme len predpokladať, že pochovaná osoba patrila k tunajšej elite. Na záver je potrebné dodať, že ochrana jedinečných kamenných epitafov zo severného Spiša si zo strany kompetentných vyžaduje zvýšenú starostlivosť. Ich písmo a  reliéfy postupne strácajú čitateľnosť. Na jednej strane sú  často poslednými hmatateľnými dokladmi o živote, pôvode, profesii a náboženskom vedomí tunajších mešťanov, na druhej strane svojou formou reprezentujú ich status a jeho umelecké požiadavky. * Štúdia od Z. Čovanovej Janošíkovej (FiF UK) vznikla aj vďaka Agentúre na podporu výskumu a vývoja na základe projektu Stredoveké nápisy z územia Slovenska s číslom zmluvy APVV-0237-11. 71  V Podolínci aktuálne prišlo k objavu ďalšej sepulkrálie, ktorej rozbor bude zverejnený v­ ďalšom vydaní Epigraphica et Sepulcralia. 81

ES_5.indd 81

4.11.2014 9:07:20

Zuzana Čovanová Janošíková

Obr. 1. Ľubovniansky hrad, pohľad od juhovýchodu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 2. Prvá strana z kanonickej vizitácie (1832), popisujúca prinavrátenie Kostola sv. Mikuláša v Starej Ľubovni do rúk katolíkov v roku 1603; Visitatio Canonica Ecclesiae Parochialis Regio – Coronalis Privilegati unius ex XVI. Scepusiensibus Oppidi Vetero Lublo per Illustrissimus et Reverendissimus Dominum Josephum Bélik Episcopum Scepusiensem die 14ta Julii 1832 peracta; Fond Rímskokatolícky biskupský úrad v Spišskej Kapitule, Štátny archív (ŠA) Levoča. 82

ES_5.indd 82

4.11.2014 9:07:24

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

Obr. 3. Epitaf Mateja Sieciechowského, 20. roky 17. storočia, interiér Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 4. Epitaf Mateja Sieciechowského, 20. roky 17. storočia, horná časť s adorujúcim kňazom pod krucifixom; interiér, Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 5. Epitaf Mateja Sieciechowského, 20. roky 17. storočia, dolná časť s latinským nápisom; interiér, Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková. 83

ES_5.indd 83

4.11.2014 9:07:30

Zuzana Čovanová Janošíková

Obr. 6. Údaj o Matejovi Sieciechowskému ako o predstavenom 13 zálohovaných spišských miest. Mestská kniha zmlúv; Mestská kniha zmlúv 1618–1692, inv. č. 9, sign. 2, bez pag., Fond Magistrát mesta Stará Ľubovňa (MMSL), Štátny archív (ŠA) Levoča, pobočka Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 7. Epitaf (?) Martina a Samuela Humienských, 1589, lapidárium Ľubovnianskeho hradu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 8. Epitaf (?) Martina a Samuela Humienských, 1589, horná časť s reliéfom detských postáv pod krucifixom; lapidárium Ľubovnianskeho hradu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 9. Epitaf (?) Martina a Samuela Humienských, 1589, dolná časť s nápisom, štítkom (vľavo) a menom sochára Jána (vpravo); lapidárium Ľubovnianskeho hradu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková. 84

ES_5.indd 84

4.11.2014 9:07:36

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

Obr. 10. Mestský chudobinec z roku 1834, asanovaný koncom 60. alebo začiatkom 70. rokov 20. storočia, na fasáde epitaf (?) Martina a Samuela Humienských a epitaf Anny Kizikowej. Foto: archív Ľubovnianskeho múzea.

Obr. 11. Epitaf Anny Kizikowej, 1622, lapidárium Ľubovnianskeho hradu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 12. Epitaf Anny Kizikowej, 1622, horná časť reliéfom postáv pod krucifixom; lapidárium Ľubovnianskeho hradu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 13. Epitaf Anny Kizikowej, 1622, dolná časť s poľským nápisom; lapidárium Ľubovnianskeho hradu. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

85

ES_5.indd 85

4.11.2014 9:07:43

Zuzana Čovanová Janošíková

Obr. 14. Epitaf Michala Paczolta (hore), 40-te roky (?) 17. storočia, druhý severný pilier (od východu), Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 16. Epitaf neznámeho (hore), 1638 (?); druhý južný pilier (od východu), Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 15. Epitaf Michala Paczolta, 40-te roky (?) 17. storočia, druhý severný pilier (od východu), Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

86

ES_5.indd 86

4.11.2014 9:07:46

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

Obr. 17. Epitaf neznámeho, 1638 (?); druhý južný pilier (od východu), Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 18. Epitaf neznámeho, 1638 (?), detail hornej časti s postavami adorujúcimi Ukrižovanému a datovanie pod ramenami kríža; druhý južný pilier (od východu), Kostol sv. Mikuláša, Stará Ľubovňa. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková. 87

ES_5.indd 87

4.11.2014 9:07:51

Zuzana Čovanová Janošíková

Obr. 19. Epitaf Štefana Modlického, 1624; štít južnej predsiene, Kostol sv. Kataríny, Nižné Ružbachy. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 20. Epitaf Štefana Modlického, 1624; štít južnej predsiene, Kostol sv. Kataríny, Nižné Ružbachy. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 21. Epitaf Štefana Modlického, 1624, detail hornej časti s adorujúcim kňazom pod Ukrižovaním; štít južnej predsiene, Kostol sv. Kataríny, Nižné Ružbachy. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková. 88

ES_5.indd 88

4.11.2014 9:08:01

Sepulkrálne poloniká zo severného Spiša

Obr. 22. Epitaf neznámej, 1. polovica 17. storočia; pri hlavnom vstupe, Kostol Nanebovzatia Panny Márie, Podolínec. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková.

Obr. 23. Epitaf neznámej, 1. polovica 17. storočia, horná časť s reliéfom adorujúcich postáv pod krucifixom; pri hlavnom vstupe, Kostol Nanebovzatia Panny Márie, Podolínec. Foto: Zuzana Čovanová Janošíková. 89

ES_5.indd 89

4.11.2014 9:08:05