Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

Smejúca sa duša Fenomenológia a výskum emócií Jaroslava Vydrová

„V každej skúsenosti nie je daný iba ‚predmet‘, ale ako už zistili Immanuel Kant, Edmund Husserl, Martin Heidegger, Michel Henry a ďalší, v skú­ senosti je subjekt daný ‚sebe‘ v danosti predmetu. [...] Rozdielom tu nie je odlišnosť v ‚predmetoch‘ (vonkajších alebo vnútorných), ale v danosti: v danosti predmetu a v danosti seba, alebo ako to nazývajú iní, v manifes­ tácii a seba-manifestácii, v odkrytí a zjavení ako sebačasení, v pasívnej autoafekcii alebo seba-vedomí.“ Dávanie, resp. seba-dávanie sprevádza každú skúsenosť. Keď vnímame predmet, keď si spomíname, predstavuje­ me, ale aj keď pochybujeme, reflektujeme či anticipujeme, spolu s pred­ metným obsahom sa odhaľuje aj štruktúra skúsenosti, jej subjektívny priebeh a spôsob dávania sa – to, čím sa fenomenológia nezameriava na „čo“, ale skôr na „ako“. Vo fenomenológii je kľúčom k tejto problematike najmä výskum intencionality, v ktorom patria fenomenológovia vskutku k významným priekopníkom. Súvisí s tým rozpracovanie aktovej intencio­ nality, vzťahu medzi intenciou a vyplnením, medzi tým, na čo sa zame­ riavame, a tým, čo pri tom uchopujeme, a to v rôznorodých modalitách a pri rôznych druhoch predmetností, kde sú exemplárnymi príkladmi najmä poznávacie akty a aktivity. Tým sa však záber fenomenologickej analýzy nevyčerpáva a smeruje hlbšie k podmienkam intencionality, k jej STEINBOCK, A. J.: Moral Emotions. Reclaiming the Evidence of the Heart. Northwestern University Press 2014, s. 40 – 41.



56

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

ďalším rozmerom (už v podobe horizontovej intencionality), k pasivite a neintencionálnym zložkám, k afektívnym a hyletickým štruktúram. Fenomenológia, ktorá je vedená celým rozsahom života subjektivity, nielen vedomými alebo kognitívnymi aktmi, je vnímavá aj na subtílnej­ šie, problematickejšie a  zdanlivo okrajové skúsenosti, ktoré sa však vo svojom základe dotýkajú jadra samej subjektivity. Prienik k nim umož­ ňuje najmä výskum intersubjektivity, telesnosti a konania, čo však – „roz­ menené na drobné“ a „aktualizované v kontexte filozofických diskusií na konci 20. a v 21. storočí“ – znamená, že rovnako exemplárnymi a dôle­ žitými sa stávajú aj témy, ktoré dovtedy ostávali na okraji záujmu, ako sú napríklad spánok, nevedomie, inštinkty, radikálna alterita, autoafek­ cia a v neposlednom rade problematika emócií. Anthony J. Steinbock (na príklade tzv. morálnych emócií), ktorý spolu s Danom Zahavim (na prí­ klade hanby) podnietili systematický záujem o emocionálne prežívanie a priniesli komplexný pohľad na jednotlivé emócie, sa tým dotýkajú jad­ ra subjektivity, jej seba-danosti, seba-založenia ako osoby, toho, čo tvorí súčasť komplexnejšieho určenia a rozvrhnutia „starosti o dušu“ v zmysle vzťahu k sebe samému a, ako uvidíme, aj vzťahu k druhým. Emócie sú na základe toho personálne a interpersonálne, pričom osobou sa podľa Stein­ bocka rozumie „dynamický pohyb a orientácia, ktorá žije prostredníctvom aktov, to, čo sa odohráva a rozvíja na rovine ducha alebo, presnejšie, čo možno rozpoznať ako zduchovnenie konkrétneho celku všetkého, čo človek prežíva“. Pre Steinbocka tento pohyb ducha umožňujú emócie ako pý­ cha, hanba, vina, ľútosť, nádej a zúfalstvo, dôvera, milovanie a pokora. Naša téma bude smerovať k inému výrazu ľudskej emocionálnej stránky, no napriek tomu prináša podobný „náboj“ alebo exemplárnosť a umož­ ňuje vlastný prístup k jadru subjektivity a jej realizácii ako osoby. Pokúsime sa priblížiť k smejúcej sa subjektivite s milým úsmevom na tvári, ale aj prepadajúcej záchvatom nekontrolovaného smiechu; k smiechu, ku ktorému patria aj ironické úškľabky, aj k smiechu cez slzy. Budeme Porov. analýzu Davida Webermana, ktorá je súčasťou tejto knihy. STEINBOCK, A. J.: Moral Emotions, s. 11. Na inom mieste Steinbock zdô­ razňuje, že „treba byť vnímavý na jedinečnú štruktúru evidencie, ktorú ponúka emocionálna skúsenosť“. Porov. Budúcnosť fenomenológie je v orientácii na problémy (Rozhovor s Anthonym J. Steinbockom). In: Filozofia, roč. 67, 2012, č. 6, s. 501.

 

Jaroslava Vydrová

sledovať vskutku špecifický „pohyb“, „hnutie“ tohto výrazu, ako dochádza k jeho uvoľneniu, k preplietaniu telesnej a duševnej stránky, „odomykaniu“ subjektivity, v ktorej sa odohráva špecifické sebadávanie – pretože „smejúc sa a plačúc je človek obeťou ducha, smejúc sa mu dáva výraz“. Emócie patria k základu života človeka a na prvý pohľad sa im akoby klasická fenomenológia vyhýbala alebo v nej neboli tak často prítomné. Pri bližšom pohľade však môžeme aj v textoch ranej fenomenológie a ne­ skôr u Husserlových žiakov nájsť dôležité podnety a analýzy, ktoré po­ stupne odhaľujú rôzne prejavy a nuansy emócií a stávajú sa dôležitými príspevkami paralelne s psychologickým, antropologickým, biologickým či sociálnym výskumom emócií. V prípade smiechu považujeme za dôležité analýzy Kurta Goldsteina (v texte The Smiling of the Infant and the Problem of Understanding the „Other“), Helmutha Plessnera (v rozsiahlej práci Lachen und Weinen a v kratšom texte Lächeln) a v súčasnosti sú to práce Silvie Stollerovej, ktorá zmapovala fenomenologický a širší filozofický vý­ skum smiechu v špeciálnom vydaní Journal Phänomenologie. Môžeme naraziť aj na Bergsonove, Freudove a Buytendijkove analýzy, o ktoré sa súčasní autori opierajú a s ktorými diskutujú. V príspevku, ktorý chce sledovať smiech ako výraz duše s jeho expresívnou problematickosťou, nám môže pomôcť aj jeden dôležitý príklad z oblasti umenia, ktorým sú tzv. „charakterové hlavy“ Franza Xaviera Messerschmidta, na ktorých tento umelec zachytával rôzne druhy emocionálnych priebehov. V neposled­ nom rade sa však budeme pýtať, ako by sme túto problematiku mohli situovať priamo vo fenomenologickom kontexte, ktorý založil Edmund Husserl. Keďže sa u Husserla – pokiaľ mi je známe – v jeho rukopisných textoch nenachádza sústredenejšia pasáž, ktorá by sa výlučne venovala smiechu, pokúsime sa umiestniť analýzu smiechu v jeho širšej fenomeno­ logickej koncepcii. Možnosti pre to ponúkajú na jednej strane najmä opisy tzv. afektívneho reliéfu v kontexte analýzy pasívnych syntéz a na druhej strane výskum intersubjektivity.

PLESSNER, H.: Das Lächeln. In: Mit anderen Augen. Aspekte einer philosophischen Anthropologie. Stuttgart: Reclam 2004, s. 195 (zvýraznila J. V.).  Porov. STOLLER, S.: Präphänomenologie, Phänomenologie und Postphänomenologie des Lachens. In: Journal Phänomenologie, Lachen 39, 2013, s. 50 – 66. 

57

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

58

Keďže ide o veľmi komplexnú a azda nie až tak prebádanú problematiku, v nasledujúcom texte sa dotkneme troch aspektov, ktoré sa vzájomne roz­ víjajú a prekrývajú. Začneme (1.) metodickými vymedzeniami, pretože smiech ponúka nielen špeciálnu tematickú, ale aj nemenej problematic­ kú metodologickú výzvu. Z akej výkladovej perspektívy k nemu vlastne pristupujeme? Na akej rovine ho analyzujeme? Potom sa budeme pohy­ bovať v dvoch oblastiach: (2.) prvou cestou sa pokúsime priblížiť k špeci­ fickému prežívaniu a priebehu tohto výrazu subjektivity, ktoré súvisia s jej uvoľňovaním, seba-dávaním. Pozornosť a vnímavosť na zvláštne okolnosti smiechu možno sledovať spolu s antropologickými a fenomenologický­ mi analýzami Helmutha Plessnera. Doplnkovú, ale neoddeliteľnú vrstvu bude tvoriť (3.) intersubjektívny pohľad, ktorý je rovnako prítomný aj u Plessnera, no jeho fenomenologické a vývinové súvislosti sprostredkúva Kurt Goldstein. Inými slovami, smejúcu sa subjektivitu budeme najskôr sledovať v jej vzťahu k sebe samej, ale aj v jej vzťahu k druhému či vo vzťahu druhého k nej.

Metodologické poznámky Emocionálna problematika už na prvý pohľad poukazuje na zmes rôz­ nych komponentov rôznej kvality, ktoré pochádzajú z psychologickej aj fyziologickej oblasti, z oblasti vedomého a nevedomého, telesného, duševného, ako aj duchovného. Už na pojmovej rovine sa môžeme stretnúť s konfúznymi určeniami, čo zároveň vytvára zmes rôznych predmetností a metodológie, rôznych zdrojov výskumu. Helmuth Plessner pristupu­ je k tejto komplexnej situácii so zvláštnou ambíciou: „Sme presvedčení, že ostrosť definície – nie ostrosť pýtania sa – vo veciach, ktoré sa týkajú ľudí a ku ktorým počítame aj smiech a plač, prináša v každom prípade nebezpečenstvo nedostatočného názoru, jednostrannosti a skreslenia.“ Skutočne nedisponujeme nejakými presnými a definitívnymi vymedze­ niami motívov, pohnútok, ktoré nás privádzajú k smiechu, no ani opisom PLESSNER, H.: Lachen und Weinen. In: Philosophische Anthropologie. Bern: S. Fischer Verlag 1970, s. 25.



Jaroslava Vydrová

priebehov smiechu; existujú rôzne druhy a výrazy emocionálneho preží­ vania, ktoré sa vymykajú jednotiacim klasifikáciám. Aj vzťah subjektivity k tomuto jej výrazu je problematický – sú to naše emócie, hoci nemáme takpovediac všetko vo vlastných rukách, ak smiechu prepadáme, stráca­ me nad sebou kontrolu a niekedy sami nevieme, prečo sa vlastne smejeme, proti vlastnej vôli podliehame nákazlivosti smiechu. Navyše, hoci v pri­ rodzenom priebehu smiechu alebo plaču sú pre nás a pre druhých výrazy a priebehy smiechu zrozumiteľné a často ich spoločne prežívame, ich vnú­ torná rôznorodosť, ako aj celková ambiguita smiechu, ako uvidíme neskôr, sa ťažko analyzujú a uchopujú. Jedným zo zvláštnych príkladov, na ktorých sa dá ilustrovať mnoho­ značnosť emocionálneho prežívania, predstavujú busty Franza Xaviera Messerschmidta (1736 Wiesensteig – 1783 Bratislava). Tento výrazný, ale ešte vždy aj záhadný umelec je okrem iného autorom približne päťdesiatich objektov, ktoré sú známe ako charakterové hlavy a na ktorých sa pokúšal zachytávať rôzne gestá a pocity, expresívne fyziologické a psychické hnutia. Jeho práce neboli publikom 18. storočia pre ich spontaneitu a neviazanosť pochopené a aj dnes predstavujú Messerschmidtove diela zaujímavú vý­ zvu pre kunsthistorikov, filozofov, ale aj súčasných umelcov. Fenomeno­ lógia sa často obracia k výtvarnému umeniu, ktoré sprevádza jej analýzy. Veľmi podrobný opis búst, ako aj Messerschmidtovho života možno nájsť v textoch Pötzl-Malíkovej – napríklad F. X. Messerschmidt a záhada jeho charakterových hláv. Bratislava: Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT 2004. Pre analýzu smiechu sú zaujímavé viaceré „hlavy“, napríklad: Smejúci sa Messerschmidt (Der Künstler, so wie er sich lachend vorgestellt hat), Vyžitý fičúr (Ein wollüstig abgehärmter Geck), Zadržaný smiech (Das zurückgehaltene Lachen), Bezočivý posmešník (Ein nasenweiser spitzfindiger Spötter), Usmie­ vajúci sa starec (Ein alter frölicher Lächer). Biograficko-umeleckú informá­ ciu o Messerschmidtovom pôsobení sprostredkúva aj film Čas grimás (réžia P. Dimitrov, scenár D. Mitana, P. Dimitrov. Arina, STV, Filmpark Production, Opona Studio 2011).  Porov. KARUL, R.: Vnímanie a zachytávanie života (M. Henry o umení). In: Filozofia, roč. 58, 2003, č. 3, s. 209 – 212; LIPTÁK, M.: Možnosti umeleckej kritiky. Fenomenologická analýza. Trnava: FF TU 2013; porov. aj text Pavla Suchareka, ktorý je súčasťou tejto publikácie: „Abstrakcia ako predmet starosti o dušu v umení. Kandinskij a Maldiney“. Nateraz nechávame bokom proble­ matiku interpretácie sochárskeho umenia. 

59

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

60

Ak je to napríklad pre Merleau-Pontyho a Sartra Giacometti, pre Merleau-Pontyho a Heideggera Cézanne alebo pre Henryho Kandinskij, pre feno­ menológiu emócií je bezpochyby význačným autorom práve Messerschmidt. V čom spočíva záhadnosť a zároveň výpovedná hodnota charakterových hláv pre skúmanie emócií? Zachytené gestá alebo zastavené priebehy emócií pôsobia na bustách zvláštne, bizarne, miešajú v sebe pozitívny aj negatívny náboj a v koneč­ nom dôsledku nie je jednoduché jednotlivé emócie pomenovať – ide v nich o smiech alebo trpkosť? Spájajú v sebe akoby radosť s hnevom, miešajú sarkazmus a sadizmus, v ich výraze sa nachádza smútok, ako aj pohŕda­ nie. Pre orientáciu a kategorizáciu hláv vznikli rôzne klasifikácie, ktoré však ostávajú nejednoznačné. Napríklad pri radosti rozčleňuje kunsthisto­ rik Ulrich Pfarr tieto kategórie: smiech; radosť – hnev; radosť – smútok; radosť – pohŕdanie; radosť – strach; radosť – škaredosť. Ani podľa Hel­ mutha Plessnera sa nedá dopátrať po základe výrazov, ktoré vyjadrujú emócie, a sám to nazýva aj ako ich „Unergründlichkeit“ a „dezorganizá­ ciou osoby a fyzického tela“.10 Smiech pôsobí na jednej strane ako erupcia v ľudskom výraze, uvoľňuje subjektivitu pre expresívny výraz, na druhej strane ho sprevádza strata jeho riadenia a kontroly. Vyjadrenie je pri smie­ chu také špecifické, že ho Plessner radí vedľa „procesov zapýrenia, bled­ nutia, dávenia, kašľania, kýchania a pod., vegetatívnych procesov, ktoré sú zbavené vedomých vplyvov“.11 Podivuhodné správanie tela, ktoré na­ miesto uvedomeného a kontrolovaného sebavyjadrenia preberá riadenie nad emocionálnym priebehom, resp. spúšťa jeho neriadený priebeh, výraz­ né sťahy grimás a zmenený tvar kriviek na tvári v porovnaní s bežným výrazom, ktorý môže pôsobiť hranične až bizarne, sú v kontraste k vedomé­ mu rozhodnutiu a ovládaniu indivídua a skôr nás odkazujú na fyziológiu a  procesy v  mozgu, na nevedomé reakcie. Zmapovanie fyziologických reakcií či fyziognómie pri smiechu by nám však nedalo (fenomenologicky Porov. PFARR, U.: Messerschmidt und Selbstwahrnehmung. Berlin: Gebr. Mann Verlag 2002, s. 243 an. 10 Plessner Lachen und Weinen, s. 39, 5. Keďže sa v našom texte častejšie zdô­ razňuje telesná vrstva v zmysle fyzického tela, budeme používať pri preklade pojmov Leib a  Körper túto dvojicu: Leib/živé telo a  Körper/fyzické telo. V prípade zložených slov uvedieme nemecký ekvivalent. 11 Ibid., s. 31. 

Jaroslava Vydrová

relevantnú) odpoveď na otázku zmyslu toho, prečo sa smejeme alebo plačeme, pretože podľa Plessnera „nie moje fyzické telo, ale ja sa smejem a plačem z určitého dôvodu“.12 A oblasť tohto pýtania sa týka práve subjek­ tívneho prežívania a zakúšania, prežívania a dávania subjektu, Ja samého. Ako sa k smiechu možno postaviť z fenomenologickej perspektívy? Podobne ako umelec zápasí s problémom zachytenia dynamickej expresív­ nosti, tak vzniká aj pri teoretickom pohľade napätie medzi pozorovaním emocionálneho priebehu a jeho vlastným prežívaním, ako aj medzi pozo­ rovaním emócie v porovnaní s inými (napríklad poznávajúcimi) aktmi.13 S emóciami sa otvára špecifická oblasť skúmania. Fenomenológia zameriavajúc sa na pohľad a prežívanie z prvej osoby, sa najskôr chce vyhnúť dualizmom a  redukcionizmom, čo sa v  jazyku súčasných diskusií dá preložiť do výzvy vyrovnania sa s naturalizáciou. V Husserlovom prístupe sa tento problém premieta do otázky, ako sa dá demonštrovať imanentná genéza, nie iba objektívne, psychologické, induk­ tívne alebo kauzálne uchopovanie. Inými slovami, treba nájsť vhodný, pri­ meraný prístup k naturalizácii, k psychofyzickej i personálnej podstate14 Ibid., s. 33. Andrzej Gniazdowski vo svojom texte v tejto knihe („Štýl a jeho človek. Fenomenologické učenie o rase Ludwiga Ferdinanda Claussa“, s. 278) pred­stavuje jeden zaujímavý i problematický príklad fyziognomických skú­ maní, ktorý rozpracoval L. F. Clauss: „pre tento mimický výskum výrazov teda nie je vlastným predmetom skúmania jednotlivý, tu a teraz pred nami stojaci človek, ale tvarová idea, praobraz, ktorý stelesňuje. ‚Tvar‘ – ako zdôraz­ ňuje [Clauss] – v tejto súvislosti neznamená len to, čo sa týka tela, ale čo sa ‚týka človeka ako celku, ako aj prežívania jeho duše, ktoré sa vyjadruje na jeho tele‘.“ Ulrich Pfarr zase používa pri skúmaní Messerschmidtových hláv metódu „Facil Action Coding Systems“, o ktorú sa však pri našej analýze nebudeme opierať. 13 Husserl v  jednom zo svojich textov polemizuje s  Geigerovou koncepciou „Vedomia pocitov“, čo ho motivuje k uvažovaniu o tom, ako vôbec môžeme pocity pozorovať. Texty k  tejto problematike sa nachádzajú v  rukopisoch venovaných štúdiám o štruktúre vedomia. 14 Porov. Hua XI, s. 117, 150; Hua XIV, s. 81. „Objektivácia prírody ako prírody pre každého sa vykonáva v neoddeliteľnej jednote s objektiváciou subjektu ako subjektu pre každého. [...] Naturalizovaná subjektivita, ktorá je prepoje­ ná so živými telami, zavádza novú formu substanciality a kauzality“ (Hua XIV, s. 87). Na inom mieste Husserl píše o „primeranom experimentovaní“ (Hua XI, s. 150). 12

61

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

62

– pričom v pozadí ostáva stále prítomná výzva, ako má v tomto prípade vyzerať prepojenie duše a tela, resp. živého tela, ako pristupovať k podstat­ nému stavu vecí (Wesenssachlage) a k zákonitostiam vedomia.15 Feno­me­ nologická analýza emocionálnych pohybov alebo vnútorných hnutí nano­ vo otvára otázku intencionality, základu konštitutívnej analýzy s celou jej komplexnosťou, s jej psychickými a fyzickými prvkami, kde hrajú svo­ju dôležitú úlohu aj nižšie vrstvy subjektivity, animalita a príroda, elementy, ktoré sa nedajú tak jednoducho previesť na vedomú subjektívnu stránku. Na jednej strane sa s rozvíjaním emocionálnej problematiky spája otázka aktívneho a slobodne činného Ja – jeho kinestetických priebehov,16 otvore­ nosti, živej prítomnosti, štruktúry motivovanej možnosti a pod. Na druhej strane vystupuje do popredia aj otázka pôvodu a genetickej rekonštrukcie pasívnych vrstiev Ja. Pri tejto analýze sú dôležité nielen explicitné a tak­ povediac priehľadné subjektívne aspekty, aspekty, ktoré sú vlastné pre Ja (ichliche), ale zásadné sú tu aj telesné (leibliche, leib-körperliche či körper­ liche), nevedomé momenty a momenty, ktoré opisujú tzv. sféru pred-Ja (vor-ichliche). Tam, kde Husserl rozvrhuje svoju diferencovanú analýzu v rámci textov o intersubjektivite, pasívnej syntéze a štruktúre vedomia, tam Plessner zdôrazňuje prístup k tejto problematike, ktorý „priečne“ sleduje jednot­ livé charakteristiky, duality a poriadky – akými sú vnútorné/vonkajšie, psychické/fyzické, živé telo/fyzické telo, byť/mať. Ani pojmová rigidnosť, ani zotretie rôznych úrovní uchopovania, ani prevaha jedného z výkladov neprinášajú adekvátnu odpoveď. Preto Plessner zavádza pojem „excen­ trickej pozicionality“ alebo excentricity. Inými slovami, tento prístup by sa mal ukázať v „pôvodnej živej“ súvislosti alebo vzťahoch, ktoré sú spojené

Nasledujúce citácie pochádzajú zo zväzkov o intersubjektivite, ktoré sa týkajú prepojenia tela a duše: (1) „Fyzická príroda [je] už všeobecným názvom pre zákonitosť konštitutívnej pasivity, takej, ktorú vyžadujú všetky subjekty“; no „intellectus agens, ktorý predpokladá duševný základ v jeho zákonitosti, teda aj v jeho fyziologickej previazanosti, sa sám nedá uchopiť ako fyziologický“; a súčasne (2) „[spočíva] každá konštitutívna jednota podľa svojej existencie v nevyhnutných podstatných vzťahoch k zodpovedajúcim konštituujúcim javom“ (Hua XIV, s. 73 a 82). 16 Hua XI, s. 107. 15

Jaroslava Vydrová

63

s človekom ako celkom, ako osobou.17 Ak však chceme hovoriť o jednote osoby, musíme sa pýtať aj na to, v čom táto jednota spočíva a ako je to s jej prepojením s inými ľuďmi. Podľa Husserla je založená „v“ intersub­ jektivite a „s“ intersubjektivitou. Ani ako „solus nemám... dušu môjho živého tela“, ani „solipsisticky konštituovaná osoba nie je... realitou vztia­ hnutou k živému telu, ani osobou v prírode“.18 Z tohto základného metodologického rozvrhu – v ktorom konver­ gujú pasívne a intersubjektívne analýzy – sa vydáme dvoma tematickými smermi: smerom k subjektívnemu ľudskému výrazu samému, ktorý bude sústreďovať pozornosť na subjektivitu, a smerom k spolubytiu ako spoluprežívaniu.

Uvoľnenie Pre Plessnera vyvstávajú ako dôležité pre diferencovanú analýzu nasle­ dujúce indície. Človek je telesné bytie so svojou živou telesnou a fyzickou stránkou, „als Körperleib – im Körperleib“,19 takisto vníma, poznáva, koná a žije vo svete s praktickými záujmami, je centrom, ale zároveň je jeho pozícia relativizovaná rôznymi vzťahmi k veciam, iným ľuďom alebo vý­ konom. To spoluvytvára komplexnú a štruktúrovanú skutočnosť, ktorá zase vytvára rôzne konfigurácie vodidiel a ich uchopovania. Excentri­ cita, pôvodná živosť v situácii smiechu alebo plaču je navyše špecifická a takpovediac komprimovaná, nevytvára jednoduché a transparentné usporiadanie ani v prípade podnetov, ani výrazov. Plessner preto začína svoju analýzu na základnej rovine, na ktorej si najskôr budeme všímať viac jednotlivé aspekty, ktoré sa týkajú subjektivity a jej uvoľňovania, než intersubjektívnu rovinu. Vezmime si opäť príklad z Messerschmidtových hláv, ako je „Zadržaný smiech“, ktorý vytvára zmes expresivity a ambiguity a ktorý viedol kunst­ historikov k tomu, že ho opisujú aj ako problematický smiech. Vďaka nej PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 23, 29, 45. Hua XIV, s. 82 a 84. 19 PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 44. 17 18

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

64

sa môžeme lepšie pozrieť na problematiku gesta, mimiky a  posunkov. Najskôr by sme sa mohli pokúsiť rekonštruovať mimiku a gestá ako obsah výrazu – môžeme ich však takto rozčleniť? Smiech a plač nami „pohybu­ jú“ nekontrolovane – „čo“, obsah tohto hnutia však nie je len akousi pria­ mou odpoveďou, reakciou alebo sprostredkovaním niečoho. Pri pôvodnom hnutí výrazu (Ausdrucksbewegung), ako ho nazýva Plessner, nedochádza k nijakému zastupovaniu alebo vyčleneniu. Spôsob výrazu pri smiechu alebo plači ide pomimo slov, ide mimo reči alebo interpretácie, mimo reprezentácie alebo sprostredkovania v tom zmysle, že pôvodný pohyb nemožno redukovať na mieniacu štruktúru alebo štruktúru predstavova­ nia pôsobiacu niekde v pozadí výrazu. Podľa Pfarra „stvárňoval“ Messer­ schmidt „tvár v skutočnosti ako štruktúru pulzujúcich buniek“.20 Naozaj tu nemožno oddeliť obsah a afekt, resp. obsah afektu. „Výrazový posunok je bezprostredný, spontánny a nie je zviazaný spoločným bytím s iným, t. j. mieniacim charakterom, hoci prítomnosť druhého je nevyhnutná na uvoľnenie expresie.“21 Do akej miery je tu iné/iný prítomné/ý? Dalo by sa povedať, že jeho úlohou je do istej miery podnecovanie, sprevádzanie a pudenie – popri iných pudeniach –, netvorí však podmieňujúcu inter­ pretatívnu bázu. Podľa Plessnera sa zdá, že smiech a plač „ukazujú cha­ rakterové črty mimického výrazu v najčistejšom vyjadrení a v najväčšej intenzite“22 a nie sú odvodené z oblasti jazyka alebo gesta ako domén expli­citnej komunikácie či intersubjektivity. Pojem komunikácie sa však s istým posunom nachádza v inej význa­ movej súvislosti, ktorú Husserl opisuje ako hlbšiu rovinu tzv. afektívnej komunikácie. V jeho analýzach by sme mali sledovať to, čo je pre smiech rozhodujúce – hoci nie vopred rozhodnuté – na rovine afekcie a afektívneho horizontu. Tu je dôležité, že „čo, resp. do akej miery nás ‚niečo‘ afikuje a či nás to afikuje... závisí v plnej miere od... nášho momentálneho ‚Vorhabe‘ “.23 22 23 20 21

PFARR, U.: Messerschmidt und Selbstwahrnehmung, s. 404. PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 60. Ibid., s. 64. WEHRLE, M.: Intentionalität, Interesse, Affektion – Das Phänomen der Auf­merksamkeit als Umschlagstelle zwischen Aktivität und Passivität. In: MERZ, Ph., STAITI, A., STEFFEN, S. (eds.): Geist – Person – Gemeinschaft. Freiburger Beiträge zur Aktualität Husserls, Studien zur Phänomenologie und praktischen Philosophie. Zv. 21. Würzburg: Ergon 2010, s. 101.

Jaroslava Vydrová

Pri smiechu sa „čo“, ako aj „miera“ dajú len veľmi ťažko zachytiť a možno ich situovať iba v aktuálnom prežívaní a živej prítomnosti, kde sú v hre rôzne okolnosti, „hybné potenciality“ i otvorené možnosti a niekedy sú podľa Husserla „najúčinnejšie motívy [práve] tie, na ktoré sme nemohli brať ohľad, ‚záujmy‘ v širšom, bežnom zmysle, pôvodné alebo už získané duševné hodnotenia, inštinktívne alebo už vyššie pudy a pod.“.24 Mohli by sme to opísať aj ako afektívnu situáciu, do ktorej sme vrhnutí. Na jej objasnenie však nemožno použiť kauzálne a  mechanistické vzťahy, ale skôr kategóriu otvorenej možnosti, teda možností, ktoré nie sú vopred rozhodnuté ani sa nedajú dodatočne generalizovať. Zároveň je táto situá­ cia určená rámcom celkovej významnosti pre subjekt a jeho život – ako uvádza Husserl – v jeho „úžasnej vnútornej organizácii“.25 Vnútornú organizáciu, o ktorú by mohlo ísť pri smiechu a plači, však vyjadruje výrazová konfigurácia, ktorá nadobúda hraničnú podobu. Aj preto sme predtým skôr siahli po pojme dezorganizácia. „Smiať sa a plakať môže... človek len vtedy, keď sa im oddá“, prenechá, smiechu sa odovzdá­ vame, smiech nás „prepadá a núti“, ruší „rovnováhu medzi človekom a fyzickou existenciou“.26 Podľa Plessnera vtedy nenachádzame nijakú vhodnú odpoveď, inými slovami nedokážeme nájsť primeraný výraz a pre­ padáme práve smiechu. Kontrola, ovládanie, regulácia sú pri bežných procesoch vyvážené, v balanse, no pri smiechu alebo plači vystupuje do popredia fyziologická stránka, fyzické telo je v prevahe, je extrémne na­ pnuté alebo naopak celkom uvoľnené. To, že naše posunky dosahujú hraničnú podobu, však neznamená, že nepatria k prirodzenosti človeka. Hoci môže ísť aj o extrémne fyziologicky realizované vyjadrenie, napriek tomu je to práve základná charakteristika a vyjadrenie osoby, ktorá odli­ šuje človeka od zvieraťa, ako aj človeka od mechanistického automatu. Od Husserla by sme si tu mohli požičať jeden opis, pri ktorom hovorí o „nadbytku“ telesnosti, „ktorý vyjadruje subjektivitu“. 27 Opäť však nad­ bytok neznamená redukovanie alebo priamu prednosť telesného pred Hua XI, s. 178. O problematike motivácie a hybných potencialít hovorí na rôznych rovinách Fenomenológie vnímania Merleau-Ponty. 25 Hua XI, s. 217. 26 PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 73, por. aj s. 74 – 75. 27 Hua XIV, 65. Kontext tejto analýzy vytvára problematika intersubjektivity. Používajú sa tu nemecké výrazy Überschuss a Leibkörper. Porov. aj: „Tak 24

65

66

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

duševným, ale skôr ich špecifickú konfiguráciu a vyjadrenie. Na stvárne­ niach F. X. Messerschmidta nachádzame podobné situácie. Tieto rozru­ šenia a narušenia spôsobujú – paradoxne povedané –, že tu vlastne „nie je zobrazené nič fyzicky telesné, ale trpenie duše zbavené fyzického tela, ktoré vťahuje fyzické telá do spoločne prežívaného trpenia“.28 Smiech a plač sa ukazujú ako pohyby radikálneho centrovania alebo za­ cielenia do jadra subjektivity a jej nárazu, konfliktu s telesnosťou, čo spôso­ buje ich dezorganizáciu, keď sa v afektívnej situácii „človek sebe“ takpovediac dáva, a toto dávanie vyjadruje v spôsobe hraničného „sebauvoľnenia“. 29

Intersubjektivita Výraz smiechu zvláštnym spôsobom vyjadruje subjektivitu samu, preplie­ ta jej telesnú a zároveň duševnú a duchovnú stránku, čo umiestňuje výklad emócií právom do intersubjektívnej a interpersonálnej oblasti. Anthony Steinbock – poukazujúc na emócie s ich „neobvyklou emergenciou a krea­ tívnou aktualizáciou“ – vyzdvihuje popritom dve roviny: zmyslovú a per­ sonálnu.30 Analýza aspektov a podôb intersubjektivity sa môže začať aj z inej perspektivy, než sme sledovali doteraz, a to analýzou podôb smiechu, ktoré majú umiernenú realizáciu, ako je úsmev, jasanie, prejavy spokojnosti (alebo analogicky pri opačných gestách rozladenosti a smútku). Pri expan­ zívnom a expresívnom smiechu nie je hľadisko druhého dominantné v zmysle explicitnej komunikácie, ktorú nahrádza hlbšia subjektívna a afek­ tívna komunikácia. Naproti tomu úsmev má svoje miesto v spolubytí aj v  zmysle sprostredkovania, komunikovania vzťahu k  okoliu a  druhým máme všetci objektívny svet, celkovú prírodu (Allnatur) a k ich rôznym telám (Leibkörpern) prislúchajú rôzne subjektivity“ (Hua XIV, 65). 28 Bückling in Pfarr 2002, 191. 29 Porov. PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 75, 76. Plessner hovorí o uvoľnení Lockerung, Buytendijk o expresívnom pocite (PLESSNER, H.: Das Lächeln, s. 195 – 196). Analogicky by sme mohli hovoriť o afektívnej komunikácii, v ktorej človek sebe takpovediac „načúva“ a uvoľňuje seba vo výraze. 30 Porov. STEINBOCK, A. J.: Moral Emotions, s. 37 – 44. Túto súvislosť rozo­ berá v kapitole „Pride“.

Jaroslava Vydrová

(v enaktívnom zmysle). Ako uvidíme o chvíľu, vodidlom a exemplárnym príkladom je úsmev dieťaťa. Rozlíšenie medzi úsmevom (Lächeln, smile, smiling) a smiechoch (La­ chen, laughter, laughing) je dôležité tak pre Plessnera,31 ako aj pre Gold­ steina, aj keď je v mnohých ohľadoch problematické. V prípade hraničnej formy výrazu druhý síce nie je celkom popretý, ale niektoré intersubjektívne aspekty (napríklad sprostredkovanie) sa nezapájajú do výkonu smiechu. Naproti tomu adekvátne reakcie, odpovedanie na podnety a primerané spoločné prežívanie už poukazujú na to, keď sa z centrovania na seba po­ súva akcent k druhému a keď strata ovládania už nie je taká radikálna. Ide tu o intenzitu hnutia výrazu, ale aj o jeho kvalitu, hoci prechody medzi jednotlivými formami vyjadrenia nemusia byť také jednoznačné. Do jedi­ nečnej štruktúry prežívania môžu vstupovať rôznorodé, aj protichodné tendencie – nejasná línia medzi smiechom a plačom, dojatie, vžívanie sa pri čítaní literárneho príbehu, ktoré vyvoláva mimovoľné úsmevy, even­ tuálne škodoradostný smiech, ktorý sa môže prejaviť na tvári nekontrolo­ vane aj proti zámeru aktéra. Zvláštnymi príkladmi sú sarkazmus, irónia alebo situačná komika, ktoré rozohrávajú osobitú intersubjektívnu dynami­ ku. Do analýzy vstupuje aj kategória naladenia a významu, konštitutívna môže byť tak celková subjektívna spokojnosť, ako aj atmosféra situácie, ktorá sa vytvára spoločným prežívaním, no aj fenomény, akými sú odstup alebo postoj, keď sa neberieme vážne, a Plessner vsúva do tejto proble­ matiky aj otázku hry. Ako a kde by sa dala situovať táto otázka v Husserlovej fenomenoló­ gii? Uveďme dva orientačné body, na ktoré sa potom pokúsime napojiť ďalšie analýzy: 1. Prežívanie smiechu sa často spája s prekvapujúcou situáciou, efektom iskra – vznietenie, ktorým by sa dalo opísať jeho roznietenie a ktorý nazna­ čuje rozšírenie rámca bežného rozvíjania aktovej analýzy, ktorá je v Husser­ lovej fenomenológii zachytená v dynamike intencia – vyplnenie. Prežívanie sprevádza určitá intenzita či vychýlenie, jeho náhlosť sa vyznačuje vlast­ ným časovaním. V  tomto vzťahu preberá úlohu afektívny reliéf, ktorý priebeh aktu vyznačuje zakrivením alebo mu dáva určitú kvalitu.32 No skôr vo väčšej štúdii Lachen und Weinen než v kratšom texte Das Lächeln, kde tieto dištinkcie nie sú také výrazné. 32 Porov. Hua XI, 168. 31

67

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

68

2. Zároveň tu dochádza nielen k zakúšaniu a prežívaniu rôznej inten­ zity, ale aj ku konkrescencii, križovaniu či k preplietaniu rôznych druhov aktov. Spoločne tak vytvárajú komplexnosť nielen poznávajúceho, ale aj cítiaceho, vôľového či predstavujúceho si vedomia v  súvislosti s  kona­ júcou, intersubjektívnou a hodnotovou dimenziou.33 V tomto zmysle sa naplno rozvíja aj intersubjektívna – a ako by doplnil Steinbock –34 aj inter­ personálna problematika. K týmto dvom Husserlovým vodidlám môžeme pripojiť analýzy, ktorým sa vo svojich prácach venoval Kurt Goldstein, keď sledoval základnú si­ tuáciu a podmienky úsmevu v detstve. Úsmev sa však netýka nejakej mienenej anticipácie alebo zámernej imitácie. Všeobecne sa voči projek­ tovaniu pri smiechu vymedzuje aj Merleau-Ponty: „dieťa chápe radostný zmysel úsmevu dlho predtým, než videlo svoj vlastný úsmev, a chápe i zmysel hrozivej alebo melancholickej mimiky, ktorú samo nikdy nerea­ lizovalo a ktorá jeho vlastnej skúsenosti teda nemohla poskytnúť nijaký obsah“.35 Goldstein analyzuje smiech a úsmev v tom zmysle, že smiech nie je v prvých mesiacoch života dieťaťa prítomný.36 a rozlišuje prvé a dru­ hé detstvo. Najskôr v prvých dňoch a týždňoch života je prítomná špecifická konfigurácia stimulov a charakteristická skladba, ktoré motivujú úsmev ako „prvý“ úsmev.37 Úsmev v skorom období sa týka skôr určitej skúse­ nosti adekvátneho vzťahu k  svetu, ako to opisuje Goldstein: „Vonkajší Porov. Hua XI, 215 – 217. Steinbock rozlišuje interpersonálnu a inter-Personálnu rovinu: „ako z koneč­ ných osôb a s nimi“ a „ako z nekonečnej Osoby a s ňou“ (STEINBOCK, A. J.: Moral Emotions, s. 14). 35 MERLEAU-PONTY, M.: Struktura chování. Praha: Filosofia 2008, s. 212. Porov. aj GOLDSTEIN, K.: The Smiling of the Infant and the Problem of Understanding the „Other“, s. 468. Tento aspekt spomína aj Zahavi v pripra­ vovanej knihe Self and Other: Exploring Subjectivity, Empathy, and Shame. 36 „Úsmev treba… odlíšiť od smiechu, ktorý sa nenachádza v ranom detstve (infancy). Smiech je omnoho silnejšou reakciou... nevzťahuje sa na samotnú tvár, ale často spočíva viac alebo menej v nekoordinovaných pohyboch celého tela... je to druh silného uvoľnenia (release)“ (GOLDSTEIN, K.: The Smiling of the Infant and the Problem of Understanding the „Other“. In: Selected Papers/Ausgewählte Schriften. Ed. A. Gurwitsch, E. H. Goldstein Haudek, W. E. Haudek. The Hague: Martinus Nijhoff 1971, s. 466 – 467). 37 Porov. ibid., s. 468, 469. 33 34

Jaroslava Vydrová

svet nie je zakúšaný ako taký, ani nejde o zakúšanie v podobe oddelenia od ‚sveta‘.“38 Predstavuje zodpovedajúcu adekvátnu reakciu v rámci jednoty organizmu a sveta. V ďalšej etape – druhé detstvo datuje Goldstein od druhej polovice prvého roka života dieťaťa – je už úsmev „aktívnym a selek­ tívnym procesom“ s rozlíšením Ja – Druhý. Tu už fungujú odstup, „vplyv očakávania, efekt kategórie možnosti“,39 do ktorej nás vťahuje život s dru­ hými. Vďaka tomu sa rozvíja aj rozmer vzájomnej, spoločne prežívanej pozornosti a činnosti. Odstup a abstraktný postoj nám zase pomáhajú v orientácii vo svete, v rôznosti zakúšania a v živote s druhými, odstup „umožňuje presunúť sa z jednej sféry do druhej. Indivíduum žije v dvoch svetoch, ktoré korešpondujú s dvoma svetmi. Zakúša seba a druhých v od­ delení, ako aj v jednote, prinajmenšom ako je založený ich spoločný svet.“40 Úsmev pritom znamená spoločný úsmev, spoločné porozumenie, ktoré predpokladá druhého, teda spolubytie. Z tejto roviny porovnania sa odvíja viacero určení. Vďaka odstupu človek identifikuje situácie, druhých ľudí, rôzne telesné a ľudské útvary alebo schémy ako úsmevné, komické alebo vtipné, čo umožňuje súhra rôznych podnetov.41 Odstup však neznamená, že k týmto podnetom pri­ stupujeme zvonka alebo analyticky, že ich uchopujeme na čisto teoretickej, súdiacej ani výlučne vôľovej rovine. Naopak, analýza smiechu sa dovoláva vztiahnutosti k aktuálnemu živému a situovanému prežívaniu Ja. Rozu­ menie tu má širší význam a odvíja sa od celkového spolubytia vo svete. Nie je to teda jednodimenzionálne, ale zároveň ani celkom priehľadné rozu­ menie. Pri komike je to napríklad často rozumenie odrážajúce omyl, záme­ GOLDSTEIN, K.: The Smiling of the Infant and the Problem of Understanding the „Other“, s. 470. 39 Ibid., s. 473. 40 Ibid., s. 482. 41 Možno to označiť za súčasť tzv. sociálneho inštinktu, napríklad Plessner v tej­ to súvislosti sleduje Bergsonove analýzy komického (opakovateľnosti, me­ chanickosť, nedostatok, povedané Bergsonovými slovami: protizmyselnosť; PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 88 – 101). V slovenskom kontexte predstavila problematiku humoru Mária Sačková, ktorá naznačila, ako by sa popri tradičných teóriách mohla rozvíjať lingvistická analýza (porov. Tri klasické druhy teórií humoru a jeho súčasné skúmanie. In: Ostium, roč. 10, 2014, č. 1. URL: http://www.ostium.sk/index.php?mod=magazine&act=sho w&aid=531). 38

69

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

70

nu alebo nepochopenie. Určitý druh ambiguity a neadekvátnosti výrazu – alebo problematickosti, ako to možno pozorovať u Messerschmidta – je zachovaný aj pri úsmeve a pri smiechu je rozvinutý výraznejšie. Dalo by sa preto hovoriť aj o medzerách v štruktúre rozumenia, nie iba o priamom vypĺňaní intencií, ide tu skôr o dvoj- a viaczmyselnosť než o jednoznačnosť uchopenia, všeobecne povedané: skôr o nemožnosť jednoznačne vy­sto­po­ vať základ výrazu než o jeho priehľadné zachytenie. Plessner upozorňuje na to, že pri smiechu nefunguje ani pomeriavanie v párových kategóriách, ako sú dobrý – zlý, pravdivý – nepravdivý, pekný – škaredý,42 ale skôr dochádza ku križovaniu, preplietaniu rôznych sfér. Takisto by sme mohli použiť pojem chiazmy alebo Husserlov termín konkrescencie. Plessner nás preto varuje: „Teória, ktorá sa chce dovŕšiť..., by udusila fenomén v poj­ me.“ Musíme počítať so situovanou, ale otvorenou možnosťou – „naša technika, ktorá berie vážne svet a takto ho s nami spája, konajúc a naze­ rajúc, interpretujúc a cítiac, obsahuje medzery tak v jednotlivom, ako aj v celku“.43

Renesancia problematiky smiechu Messerschmidt patril k popredným umelcom svojej doby, do jeho života však zasiahla strata postavenia a uznania a pravdepodobne aj zlom v jeho psychickom prežívaní a  rozumení svetu. Zlom nastal aj v  jeho tvorbe, v ktorej sa z nie celkom objasnených dôvodov začali vyskytovať iba cha­ rakterové hlavy. Ešte pred vznikom tejto série alebo v  jej začiatkoch sa objavila „alabastrová hlava smejúceho sa starca, ktorá podľa jej formál­ nych znakov vznikla v rokoch 1770 – 1771 vo Viedni. O okolnostiach jej vzniku dodnes nič nevieme. Jej výraz je ambivalentný, znepokojujúci, pootvorenými bezzubými ústami a bujnou kučeravou bradou pripomína živočíšneho antického siléna.“44 Je možné, že práve úsmev starca bol spúšťačom pri tvorbe hláv, čo by symbolicky potvrdzovalo exemplárnosť Porov. Plessnerove analýzy komiky (Lachen und Weinen, s. 100). Ibid., s. 99 a 101. 44 PÖTZL-MALÍKOVÁ, M.: F. X. Messerschmidt a záhada jeho charakterových hláv, s. 40. Porov. aj s. 66. 42

43

Jaroslava Vydrová

tohto výrazu. Po mnohých rokoch na okraji záujmu a v zabudnutí boli Messerschmidtove hlavy znovuobjavené pre umelecké publikum aj teo­ retikov. Začali vznikať aj nové iniciatívy, ktoré „pracujú“ a ďalej rozvíjajú problematiku Messerschmidtových hláv. Umelci ako napríklad Vladimír Kordoš, Laco Teren, Rudolf Fila a Arnulf Rainer sú inšpirovaní charakte­ rovými hlavami, nadväzujú na ich motívy, premaľúvajú, prekrývajú hlavy, realizujú performancie, aby opäť sprítomnili a nanovo reagovali na Messer­ schmidtovu výzvu.45 Vďaka tomu upozorňujú na rôzne významové roviny, ktoré so sebou prináša konflikt telesnej a duševnej stránky, na umelecké stvárnenie emócií. Pomáhajú tým poukazovať aj na problematické aspekty fenomenologickej interpretácie smejúcej sa subjektivity. V rozvrhu tohto textu sme otázku vyjadrenia, výrazu smiechu – aspoň vo výbere niektorých jeho charakteristických aspektov – sledovali v dvoch líniách odvíjajúcich sa od analýz smiechu v Plessnerových a Goldsteino­ vých prácach, ktoré sa opierajú aj o Husserlovu fenomenológiu. Smiech sa nachádza takpovediac medzi telom a dušou, medzi subjektivitou a inter­ subjektivitou. Predstavuje intenzívny obrat subjektu k sebe, zvrátenie do seba, ktoré umožňuje seba-dávanie, uvoľnenie subjektivity, expanziu emócie. U Hus­serla je subjektivita intersubjektivitou, aj smiech je špeciálnym expresívnym rozvinutím života subjektivity ako spoločného života s dru­ hými – čo však v priehľadnej komunikácii a rozumení zanecháva medzery, pričom subjektivita sa ocitá vrhnutá do afektívnej situácie. Povedané spolu s Plessnerom, smiech je vlastne „efektívna nemožnosť nájsť zodpoveda­ júci výraz a primeranú odpoveď a práve táto nemožnosť je jediným zodpo­ vedajúcim výrazom, jedinou primeranou odpoveďou“.46

Literatúra GOLDSTEIN, K.: The Smiling of the Infant and the Problem of Under­ standing the „Other“. In: Selected Papers/Ausgewählte Schriften. Ed.

Porov. napr. RAINER, A., FILA, R.: Pocta Messerschmidtovi/Hommage an Messerschmidt. Bratislava: Galéria mesta Bratislavy 1999. 46 PLESSNER, H.: Lachen und Weinen, s. 74. 45

71

72

Smejúca sa duša. Fenomenológia a výskum emócií

A. Gurwitsch, E. H. Goldstein Haudek, W. E. Haudek. The Hague: Martinus Nijhoff 1971, s. 466 – 484. HUSSERL, E.: Zur Phänomenologie der Intersubjektivität. Zweiter Teil. Ed. I. Kern. Den Haag: Martinus Nijhoff 1973. (Hua XIV) HUSSERL, E.: Analysen zur passiven Synthesis. Aus Vorlesungs- und For­ schungsmanuskripten 1918 – 1926. Ed. M. Fleischer. Den Haag: Martinus Nijhoff 1966. (Hua XI) Journal Phänomenologie, Lachen 39, ed. S. Stoller, 2013. KARUL, R.: Vnímanie a zachytávanie života (M. Henry o umení). In: Filo­ zofia, roč. 58, 2003, č. 3, s. 209 – 212. LIPTÁK, M.: Možnosti umeleckej kritiky. Fenomenologická analýza. Trnava: FF TU 2013. MERLEAU-PONTY, M.: Struktura chování. Praha: Filosofia 2008. PFARR, U.: Messerschmidt und Selbstwahrnehmung. Berlin: Gebr. Mann Verlag 2002. PÖTZL-MALÍKOVÁ, M.: F. X. Messerschmidt a záhada jeho charakterových hláv. Bratislava: Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT 2004. PLESSNER, H.: Lachen und Weinen. In: Philosophische Anthropologie. Bern: S. Fischer Verlag 1970, s. 11 – 171. PLESSNER, H.: Das Lächeln. In: Mit anderen Augen. Aspekte einer philoso­ phischen Anthropologie. Stuttgart: Reclam 2004, s. 183 – 197. RAINER, A., FILA, R.: Pocta Messerschmidtovi/Hommage an Messerschmidt. Bratislava: Galéria mesta Bratislavy 1999. SAČKOVÁ, M.: Tri klasické druhy teórií humoru a jeho súčasné skúmanie. In: Ostium, roč. 10, 2014, č. 1. URL: http://www.ostium.sk/index.php?m od=magazine&act=show&aid=531. STEINBOCK, A. J.: Moral Emotions. Reclaiming the Evidence of the Heart. Northwestern University Press 2014. STOLLER, S.: Präphänomenologie, Phänomenologie und Postphänomeno­ logie des Lachens. In: Journal Phänomenologie, Lachen 39, 2013, s. 50 – 66. VYDROVÁ, J.: Die Möglichkeit und die Motivation als zwei wesentliche phänomenologische Figuren – im Kontext der Problematik des Lachens. In: The Yearbook on History and Interpretation of Phenomenology, roč. 2, 2014. (v tlači) VYDROVÁ, J.: Budúcnosť fenomenológie je v orientácii na problémy (Rozhovor s Anthonym J. Steinbockom). In: Filozofia, roč. 67, 2012, č. 6, s. 498 – 506.

Jaroslava Vydrová

WEHRLE, M.: Intentionalität, Interesse, Affektion – Das Phänomen der Aufmerksamkeit als Umschlagstelle zwischen Aktivität und Passivität. In: MERZ, Ph., STAITI, A., STEFFEN, S. (eds.): Geist – Person – Gemeinschaft. Freiburger Beiträge zur Aktualität Husserls, Studien zur Phänomenologie und praktischen Philosophie. Zv. 21. Würzburg: Ergon 2010, s. 77 – 107. ZAHAVI, D.: Self and Other: Exploring Subjectivity, Empathy, and Shame. Oxford University Press. (v tlači) Tento text vznikol na Filozofickom ústave SAV ako súčasť riešenia grantového projektu VEGA č. 2/0050/14 „Existencia, socialita a étos konania: fenome­ nologické výzvy a existenciálne súvislosti“.

73